Pani poštárka priniesla úhľadnú obálku s pozvánkou. Na oslavu šesťdesiateho výročia vzniku našej knižnice. Iba niekoľko riadkov a...koľko spomienok!
Rok 1975. Moje prvé pracovisko v Nitre. Po krátkej učiteľskej dráhe v malom meste ma jedného pekného dňa v pochmúrnej chodbe budovy súdu vítal Gorkého citát o tom, že knihy sú ľuďom tým, čím sú krídla vtákom. V "BO", rozumej v bibliografickom oddelení, zas dva rady sústavne klopkajúcich písacích strojov. To som ešte nemala šajnu o tom, čo to znamená excerpovať, katalogizovať, čo je to akvizícia. Knižnica, to bola v mojich predstavách vždy miestnosť plná - plnučičká kníh. Tá prvá a najmilšia v našom mestečku, hneď vedľa artézskej studne. Navštevovala som ju od malička, najprv s mamou, vášnivou čitateľkou, neskôr so spolužiakmi či súrodencami a vždy som v nej našla veľa krásneho. Aj ochotu a dobrú radu od pani knihovníčky. Aj preto som sa tešila na nové zamestnanie. A tu? Všetko iné, len nie regály s knihami...Navyše, hrôza! Dali mi kopu normovano popísaných lístkov formátu A5, ktoré som mala usporadúvať podľa abecedy. V ten deň som si veru aj poplakala! Tak toto bude moja práca? Ale prišiel deň druhý a tretí a ďalší. Už som neplakala, za pomoci ochotných kolegov som začala vnikať do tajov knihovedy. Dozvedala som sa, akou náročnou cestou prejde každá kniha, kým sa z kníhkupectva dostane na výpožičný pult. Bola som aj pri tom, keď do knižnice začal prenikať dlhý žltý pás diernych štítkov, "pradedko" dnešnej výpočtovej techniky. Potom som na dlhé roky knižnicu vymenila za iný písací stôl. Keď som sa do nej po rokoch opäť vrátila, nechcelo sa mi ani veriť, aké čary sa dajú s informáciami obsiahnutými v knihách a časopisoch robiť, aby sa čo najkratšou a najefektívnejšou cestou dostali k používateľovi. Ale o tom vám už, milí priatelia, nemusím rozprávať. Knižničné služby sú pre nás na univerzite každodenným chlebíkom. A keby len chlebíkom, aj životodarnou vodou. Možno aj takou, aká vyvierala z artézskej studne vedľa našej staručkej okresnej knižnice.
