PREDSVIATOČNÝ ROZHOVOR S MILANOM BELICOM
KATARÍNA POTOKOVÁ
Pod nitrianskym hradom stojí honosný dom. Aj keď v ňom dlhé roky vrchnosť neúraduje, Nitrania ho inak nenazvú ako župný. Časy sa menia a župu nahradil Nitriansky samosprávny kraj. Na jeho čele stojí človek, ktorému je naša alma mater bytostne blízka. Doc. Ing. MILAN BELICA, PhD.
V tomto "mikulášskom" čase dovoľte na úvod trochu recesie. Pamätná tabuľa na priečelí pripomína, že županom tu v 30. rokoch minulého storočia bol advokát a spisovateľ Janko Jesenský. Jeho literárne dielo svedčí o tom, že sa na svet okolo seba vedel pozrieť aj očami satirika. Zachovali si tieto múry niečo z tohto fluida?
To je dobrá otázka! Veru sa mnohé pomery, ktoré vládli v iných historických obdobiach, opakujú. Často sa na zasadnutiach zastupiteľstiev odohrajú a riešia problémy úsmevné aj mimoriadne vážne. Niekedy človek nemá inú možnosť, ako vyventilovať ich, možno by ich bolo treba naozaj trochu zosmiešniť. Skutočne, princíp rokovaní alebo presadzovania istých záujmov tu jednoducho zostal a mnoho z toho, čo Jesenský vo svojich slávnych Demokratoch opísal, je pravdivé a jeho odkaz "skoro večný".
Obráťme list. Situácia roľníctva ani v časoch Janka Jesenského nebola ružová. Aj dnes sú názory rozporuplné a často sa ozývajú kuvičie hlasy... Ako to vidíte vy, aj z pohľadu nášho kraja?
Nechcem ísť do krajností, no faktom je, že poľnohospodárstvo najviac utrpelo reštrukturalizáciou. Často aj od významných ľudí v televízii počúvame, že peniaze, ktoré sa dávajú do poľnohospodárstva, do riešenia prvovýroby, by mali byť efektívnejšie použité na naštartovanie niektorých priemyselných aktivít, na budovanie priemyselných parkov a podobne. Myslím si, že je to hrubý omyl, že akákoľvek krajnosť je nebezpečná. Vyspelá časť Európy si roľníka váži a s ním aj krásu, architektúru vidieka, krajiny. Nie že by sa chcela roľníkovi iba zavďačiť! Roľník je súčasťou vidieka a piliera, ktorý predstavuje vidiecku turistiku, vlastne jedno odvetvie priemyslu! Tu treba vidieť pozitívne synergie, že pomoc poľnohospodárom, ktorá u nás nie je vôbec nadštandardná, ale dokonca poddimenzovaná, je zároveň pomocou životnému prostrediu, krajine, turistickému ruchu. Často sa investície do poľnohospodárstva prezentujú iba ako riešenie potravinového problému, čo nie je správne. Ako ekonóm môžem povedať, že pozitívna ekonomická synergia je oveľa širšia, veď poľnohospodárstvo má z hľadiska funkcionalít oveľa širší záber.
V období pred vstupom do únie bola v médiách problematika poľnohospodárstva na programe denne. Dnes už iba sporadicky. Je to tým, že sme rovnými nohami vhupli do reality, že naši poľnohospodári začínajú rozmýšľať v projektoch, "po bruselsky"?
Možno je to aj tým, že už vyčerpali všetky možnosti protestov a zrejme narazili na bariéry, ktoré sú momentálne pre nich neprekonateľné. Nastala dosť čudná situácia. My ako samosprávny kraj sme prevzali 70 percent bývalých kompetencií štátu, čo je obrovský objem, máme na starosti aj vidiek, ale v kompetenčnom zákone sa úplne zabudlo na vzťah k poľnohospodárstvu. Možno by sa v našom kraji s výraznou dominanciou poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu omnoho ľahšie dýchalo a vedeli by sme pri istých príležitostiach viac pomôcť, keby to tak nebolo. Ale, žiaľ, zostalo to prísne rezortné, rezortizmus u nás ešte stále pretrváva, a to nielen vo vzťahu k poľnohospodárstvu.
Ako teda na to?
Som optimista, pretože zo skúseností vieme, že boli už všelijaké časy a bolo treba prežiť. Som členom výboru regiónov v Bruseli, kde sa o týchto otázkach veľmi často diskutuje. Som optimista aj preto, že Brusel nechce, aby na území pristupujúcich krajín bolo horšie z hľadiska sociálnych napätí. Poľnohospodárstvo veľmi senzitívne reaguje na revolučné zmeny, panuje tu konzervatizmus v tom zmysle, že je to odvetvie závislé od biologického procesu, má isté dlhotrvajúce tendencie - roľník musí dlhý čas budovať, nemôže odísť z pôdy a znovu sa na ňu vrátiť. Poľnohospodárska politika musí byť jednotná a osobne si myslím, že tendencia by sa mala už len zlepšovať. Poľnohospodárstvo nechápem iba ako akési dotácie do pôdy ako výrobného prostriedku, ale niečo, čo vytvára obraz krajiny, umožňuje rozvíjať aj iné odvetvia, napr. potravinársky priemysel, strojársky priemysel a podobne. Je tu taká previazanosť sektorov, že to nie je zanedbateľný problém a bude sa musieť riešiť.
Najväčšiu časť svojho profesionálneho života ste venovali pedagogickej práci. Akú známku by ste Slovensku zapísali do indexu za predmet "vstup do EÚ"?
Slovensko má obrovský potenciál. Sú to schopní, múdri ľudí, ktorí sa nestratia vo vyspelom svete. Poznám mnoho našich mladých, ktorí sa úspešne uchytili. To nám dáva záruku, že ani v Európe nebudeme hrať posledné husle. V ostatnom čase sa naštartovali procesy, najmä z hľadiska tvorby nových pracovných miest, príchodu kapitálu. Aj keď ja na druhej strane kritizujem, že sa nerobí objektívna regionálna politika, že sú tu obrovské disparity medzi prístupmi k jednotlivým regiónom, verím, že ideme dobrou cestou. Je to však beh na dlhé trate. Výsledok sa zrejme dostaví až v priebehu 10 až 15 rokov, lebo každá takáto investícia má svoje etapy, kým sa začne prejavovať efekt z nej. Vôbec nemám obavy, a tak to vníma aj naša delegácia v Bruseli. Vo výboroch a komisiách nás prijímajú sympaticky. Vidím to tak, že Slovensko sa dobre uchytilo aj napriek mnohým chybám pri predvstupových rokovaniach. Ale tieto chyby sa stali aj v iných krajinách a rokovanie je vždy kompromis, je to boj myšlienok, z ktorých sa musí postupne všeličo odbúrať a zostane niečo, na čom sa musia partneri dohodnúť.
V čom je naša šanca?
Sme krajina s relatívne silným zázemím vedecko-technického potenciálu. Aj preto musí vyspelá Európa s nami veľmi vážne počítať. Nás, pedagógov a vedcov, by mala motivovať najmä lisabonská stratégia, ktorá stavia na obrovskom nástupe a podpore vedeckovýskumnej a vzdelávacej činnosti. Zázemie, ktoré Európa teraz vytvára pre to, aby sa dostala na úroveň USA, sa nedá dosiahnuť inak ako touto cestou. Aj keď na druhej strane si ako regionálny politik uvedomujem, že keď sa viac prostriedkov presunie do piliera vyššej tvorby pridanej hodnoty, do know-how, tak sa v prvých etapách možno trošku menej ujde na regióny. Ale to je otázka časového pohľadu. Keď sa v budúcnosti naakumulujú zdroje z naštartovaných pozitívnych tendencií, budú mať z toho úžitok aj okrajové regióny. My, Nitra a celý kraj, máme šťastie, pretože sa nachádzame v strategickom stredoeurópskom ekonomickom priestore - v trojuholníku Viedeň - Bratislava - Györ. Sme od Bratislavy iba na 100 km, čo nie je z hľadiska takýchto obrovských projektov nijaká vzdialenosť, a tak sme sa ocitli tesne na hranici zóny, ktorá sa v budúcnosti bude veľmi dynamicky rozvíjať.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že informácie sú niekedy cennejšie ako peniaze, pretože ich rýchly tok prinesie ďalšie peniaze a umožní rozvoj. Dostávajú naši študenti také znalosti, ktoré budú v praxi skutočne potrebovať?
Myslím, že školy, univerzity by mali dávať udice, a nie ryby. Viesť študentov k tomu, aby sa k informáciám vedeli efektívne dostať. Nemyslím si, že by vzdelávanie malo byť závislé iba na súčasnej realite, ale je to trošku aj o víziách, o predstavách. Absolvent príde do nového prostredia, ktoré sa navyše dynamicky mení, mení sa legislatívne, ekonomické, makroekonomické prostredie, decentralizuje sa štátna moc, aj keď veľmi neochotne, ale presúva svoje rozhodovacie právomoci na regióny. Toto sú zmeny, ktoré budú dlhodobo ovplyvňovať aj myslenie a život ľudí. Keď mu nedáme udicu, iba tú rybu, uspokojí síce určitým spôsobom hlad po vedomostiach, ale nebude mať ďalšie nástroje, ako utíšiť svoj "hlad" v budúcnosti. Naša univerzita musí z hľadiska lisabonskej stratégie, ktorou vyspelá Európa veľmi intenzívne žije, na tento vlak naskočiť. Nie je to len o množení vedeckovýskumných informácií, ale najmä o ich praktickej aplikácii. Mimoriadne dôležité je celoživotné vzdelávanie. Takže "udice" by mali byť čoraz kvalitnejšie, premyslenejšie, sofistikovanejšie - a to by mala byť ďalšia vízia (aj) našej univerzity. Nemám obavy, často chodím na SPU, poznám na nej veľa progresívne mysliacich ľudí a viem, že je vedená týmto smerom. Je to veľmi dôležité, a to zdôrazňujem aj pri svojich cestách do zahraničia. V poslednej dobe sem prišla veľká skupina portfóliových investícií. To znamená investícií, ktoré zasahujú do viacerých rezortov súčasne. Investičná politika kraja je veľmi vyvážená. Minulý týždeň priniesli Hospodárske noviny oznam, že najväčší nárast zamestnanosti je v Nitrianskom kraji, pred Trnavským a Trenčianskym krajom. Investičný boom sa presúva, a preto je veda a technika dôležitá, aby sme využili prednosti, ktoré náš kraj a univerzita majú. Máme tu - a tým som chcel začať, najväčšiu koncentráciu študentov z hľadiska pomeru k počtu obyvateľstva, čo málokto v Nitre vie. Nitra je po Bratislave a Košiciach tretím najdôležitejším krajom z hľadiska vedecko-technického potenciálu Slovenska. Máme všetky predpoklady, aby sme boli úspešní, a to aj zapájaním sa do veľkých projektov, high technológií, biotechnológií, ktoré budú určovať smery ďalšieho rozvoja Slovenska, ale aj Európy.
Koniec roka je obdobím prianí ...
Stále sa cítim jedným z vás, aj keď ma teraz život trošku odsunul do inej funkcie. V prvom rade by som chcel všetkým kolegom zaželať pevné zdravie. Budú ho potrebovať, aby mohli rozvíjať tendencie, ktorými Európa žije. Okrem toho veľa šikovných študentov a naďalej záujem o študijné odbory na našej univerzite, pretože to je predpoklad jej rozvoja. Mladým ľuďom, ktorých si tiež mimoriadne vážim, lebo sú, a to nie je nadsádzka, budúcnosťou našej krajiny, želám dobrých pedagógov, ktorí im budú vedieť dávať tie spomínané udice! Našej univerzite prajem aj jedno, aj druhé. Slovensku, aby malo veľa takýchto univerzít, ktoré by vychovávali vzdelaných ľudí posúvajúcich vývoj vpred. Blížia sa najkrajšie sviatky roka, prajem pevné zdravie, veľa úspechov všetkým vám na našej drahej alma mater!
Ďakujem za rozhovor a opätujeme vaše priania!
