Z GAZDOVSKÉHO DVORA STARÝCH OTCOV A MATERÍ
Mgr. Ing. DANUŠA MORAVČÍKOVÁ
Charakter vianočných dní spájal svet vo svojej celistvosti - všetko žijúce na zemi i v nebi. Ľudové výpovede harmonicky spájajú svetské i náboženské prvky. Vyjadrujú základné túžby človeka - túžbu po zdraví, dlhom živote, po láske, po dobrej úrode, po radosti z detí. Niektoré sú emocionálne, iné majú žartovný charakter. Sú jednoducho povedané - ľudské. A hoci mnohé z poverových predstáv postupne zanikli a repertoár štedrovečerných obyčajov sa zúžil, dodnes je Štedrý deň považovaný v ľudovom prostredí za najväčší sviatok roka.
Štedrý deň na nás dýcha prastarým modelom sviatočnosti. V minulosti bol výnimočným dňom, keď sa človek mohol dozvedieť vlastný osud, osud svojej rodiny i to, aký úspešný bude ďalší rok. Viackrát opakované praktiky boli zamerané prevažne na veštenie života, vydaja, zdravia a prosperity hospodárstva.
Podľa zvykového práva si v tento deň dedinskí služobníci obradnou formou vyberali naturálie za svoju celoročnú službu. Pastieri svíň chodili pred koledovaním do hája urezávať dubové paličky - štedráki. Ak na nich ostali aj neopadané listy, volali ich šušňáki. Trúbili po dedine na kravský roh a vinšovali u tých gazdov, kde pásli. Od každého dostali celý koláč, do sita jablká a orechy. Madové poldeci nepili, ale vylievali do spoločného trachtára, aby im ostalo na celé sviatky.
Cigánky chodili cez deň popod okná a spievali:
Keť sa Kristus pán naroďev
celí svet sa visloboďev.
Panna Marija sina poroďila,
své paňenstvo ňestraťila.
Apoštoli, apoštoli, čo sťe smutní, ňeveselí.
Mi zme smutní ňeveselí,
že zme Krista ňeviďeli.
Ňeviďeli, ňeviďeli jak Šťedrí ďeň pri večeri,
keť chlíb lámal a rozdával,
svú svatú krv piť nám dával.
Ako výslužku dostávali koláče, ovocie, orechy, v bohatších domoch aj drobné peniaze.
Najpočetnejší komplex tvoria praktiky, pomocou ktorých sa slobodné dievky chceli dozvedieť viac o svojom vydaji, alebo budúcom mužovi. Napríklad na Luciu si napísali dvanásť papierikov s menami mládencov a každý deň jeden roztrhli. Ten, čo ostal posledný, mal sa stať ich mužom. Papieriky s menami mládencov sa vkladali namiesto lekváru aj do periek. Ak mal dom šopu postavenú na stĺpoch, posolkiňa potriasla strechou a čo jej spadlo do zástery, to charakterizovalo jej nastávajúceho (veľa zŕn - bohatý, pár zrniek - chudobný, nič - žobrák). Ráno vynášali dievky von smeti. Postavili sa na ne a odkiaľ zaštekal pes, z tej dediny alebo kraja mal pochádzať ich muž. Ďalším spôsobom bolo napríklad odkladanie jabĺčok a oblátok zo Štedrej večere. Keď dievča jedlo jabĺčko na Štefana, ktorého chlapca vtedy prvého uvidelo, ten jej mal byť súdený. Ak sa na takomto jabĺčku krájala šupa dookola a hodila sa za seba, do akého tvaru sa skrútila (písmeno alebo nejaký nástroj pripomínajúci určité remeslo), takého muža dievka dostala. Cez oblátku sa bolo treba pozrieť na uťírňu (polnočná omša) smerom k svetlu presne o polnoci, aby sa na nej dievčaťu zjavil jej budúci muž.
Nositeľmi regionálnej podoby betlehemskej hry, ktorá sa v zimnom cykle výročného zvykoslovia opakovane objavovala, boli tzv. betlehemáši. Do domov prichádzali s týmto úvodným textom :
Mi tri krále iďeme k vám,
zdraví, šťasťí ňeseme vám.
Herodes kráľ s okna kuká,
viďí tri krále zďaleka.
Zďaleka sú cesti naše,
do Betlema misle naše.
Skupinu betlehemášov tvorilo 6 - 7 mládencov, z ktorých najstarší vystupoval v úlohe Kuba:
A já takí starí musím čas ráno stávať, ovce na pole viháňať. A vi mladí, vi sa len doma tu držáťe a mňa starého ven viháňáťe !
V časti hry, ktorá znázorňuje obdarovanie Ježiška - oferu - sa objavujú tieto repliky:
Já mu dám čapičku na jeho malú hlavičku.
Já mu dám ovcu k tomuto zvoncu.
Já mu dám jabĺčko, abi mal ždi červené líčko.
Kubo: Já ňemám, len títo staré krpce, tí bi boli Ježiškovi velké, už si ich len sám ňehám.
Okrem pastierov a cigánok chodievali počas Štedrého dňa po dedine aj menšie skupinky detí a mládeže - koledníci, ktorí mali svoje obľúbené vinše, napr.:
Vinšujem vám tolko žita mechov, kolko máťe na povali orechov.
A moc sviňek do roka, abi sťe aj druhím mohli pomócť.
Vinšujem vám tolko ďietok, kolko je na lúke kvietok.
A ja vám vinšujem ňeska, abi vám s povala palla deska a abi vám po chrbte treskla.
Sviatočnosť tohto dňa sa prejavovala nielen v úkonoch magického charakteru. Osobitná pozornosť sa venovala úprave príbytku a štedrovečerného stola. Súčasťou výzdoby bol vianočný stromček - krispán a otiepka slamy v rohu izby. K nej sa zametali smeti spod stola a povrieslom z nej sa oväzovali a omotávali všetky ovocné stromky, aby bola dobrá úroda. Na stôl sa pod sito dávala kukurica, jačmeň a žito, bola tam i miska s kávou spoločná pre všetkých členov rodiny, nadrobený koláč a ovocie.
Pred začiatkom Štedrej večere i po nej sa po dedine plískalo vánočňákmi (bičmi). Gazda si sadol za stôl, gazdiná s deťmi ostala vonku. Najmenšie dieťa nieslo iba sviečku, ktorou sa potom zasvecoval stromček, ostatní niesli med, oblátky, orechy a malú otiepku slamy. Na dvere sa klopalo trikrát, až potom mohla gazdiná s deťmi vstúpiť dnu:
Čo ňeseťe?
Zdraví, šťasťí.
Čo ňeseťe?
Zdraví, šťasťí, hojné bošské požehnáňí.
Čo ňeseťe?
Zdraví, šťasťí, hojné bošské požehnáňí.
Vinšujem vám ťíto slávne svátki Krista Pána naroďeňí,
abi vám dal Pán Boh zdraví, šťasťí, hojné bošské požehnáňí
a po smrťi králofské ňebeské obsáhnuťí.
Oblátka so zapečeným petržlenom sa dávala aj hovádkam, aby boli účastné svätej večere. Po jej skončení chodili pod okná za výslužku do košíka spievať chudobné deti. Zvykom bolo i vinšovanie rodín medzi sebou. Každá mala svoju pesničku:
Janko kováč okrúhli, upískaní od uhlí,
ten bi nám tu velmi búchal,
Ježiško bi sa nalakal
Jožko krajčír móže íť,
čo nakranne, buďe šiť.
Ušijeme mu čapičku na jeho malú hlavičku,
Nohavički, dolomán,
buďe z ňeho velkí pán.
(Zabákoví)
Anďel zav trúbu, zatrúbev Bohu,
aleluja, aleluja, chvála Pánu Bohu.
Zav Ondrej trúbu, zatrúbev Bohu,
kurátečko, prasátečko, chvála Pánu Bohu.
(Števkoví)
Spievanie kolied v kruhu rodiny a pod oblokmi bolo významnou zložkou štedrej večere, pripomínajúcou kresťanský význam vianočných sviatkov.
Tradície vianočného obdobia v Lehote a vo Veľkom Záluží
od informátorov, narodených v rokoch 1910 a 1911,
ktorí dnes už nie sú medzi nami,
v rámci terénneho výskumu zozbierala
