Niet krajšej záhrady na svete ako plamienkami sviečok a nádhernou paletou jesenných kvetov vyzdobené oázy pokoja, miesta posledného odpočinku našich blízkych. Im patria tieto pochmúrne novembrové dni. Spomínaniu. V mysli sa vynárajú známe tváre, gestá, hlasy. Spoločne zažité príhody, vážne, veselé, každodenné. Niekedy farbisté, inokedy už hmlisté, zastreté časom. Odkedy je človek človekom, nezabúda na tých, ktorí tu boli pred ním. Nezávisí od toho, akej je farby pleti, vierovyznania, svetonázoru. Ani od toho, či na hrob kladie kvet, kamienok alebo svojim mŕtvym vystrája hostinu. Vzdáva im úctu a prejavuje spolupatričnosť vo večnom kolobehu života. Nielen svojim najbližším, ale aj tým neznámym, ktorí sa stali obeťami nešťastí, prírodných katastrof, ľudského zla. Tým, ktorých už nemá kto navštíviť. Nenadarmo básnik hovorí, že najosirelejší je ten, kto nemá ani hroby.
Posledné miesta odpočinku vysielajú však aj iný signál. Nám, živým. Sú magnetom, ktorý nás priťahuje domov. Kdekoľvek sme, spomienky nedovolia zabudnúť. Akokoľvek ďaleko nás povinnosti či životné osudy zavejú, vždy sa k nim vraciame. Pri plamienkoch sviečok sa symbolicky rozprávame s tými, ktorí nás opustili, ale s potešením stretávame na cintoríne v tieto dni aj starých známych, tých, ktorých sme dávno nevideli, o nich nepočuli. Rodinných príslušníkov, spolužiakov, kamarátov, priateľky z detstva... Ako by nám tie dušičky pripomínali, nezabúdajte na seba, stretávajte sa, žite! A slzu vystrieda úsmev a radosť zo stretnutia.
KATARÍNA POTOKOVÁ
