LETO ZA VEĽKOU MLÁKOU
USA - vysnívané leto, sloboda, doláre, známe tváre šoubiznisu, metropoly a ľahká práca - o tom všetkom snívajú mladí ľudia a snažia sa, ako len najlepšie vedia, dostať sa za veľkú mláku. Ani šikovné agentúry nelenia. Ponúkajú možné aj nemožné, krásne plagáty priam zvádzajú oči diváka a človek odoláva len ťažko (alebo vôbec). Každá agentúra sa snaží vyniknúť, aj keď v podstate, rozdiely medzi nimi nie sú. Je to zvyčajne len otázka šikovnosti personálu. Za tie peniaze im to stojí a nakoniec ťa nechajú plávať vo víre problémov a nedoriešených vecí. ALENA
Tak som sa aj ja, podobne ako väčšina mojich kolegov, vybrala na leto do USA. Letisko, let, pol lietadla študentov zo stredno-východnej časti nášho kontinentu a milé letušky, ktoré pod svojím pracovným úsmevom skrývali úplne obyčajného človeka so všetkými nedostatkami. Po ôsmich hodinách letu obrovské letisko O´Hare v Chicagu - a som tu! Vo svete, sama, s množstvom snov a nápadov, ktoré mi vírili v hlave celou cestou. Nasledoval presun na autobusovú stanicu Greyhound - známu po celej Amerike. Moji spolucestujúci, parťáci, boli černosi, Ázijci a potomkovia španielsky hovoriacich národov, ktorých správanie mi pripomínalo rozprávky zo starých čias. Atmosféra ako na dedine, hulákanie, grganie, plač malých detí, chýbalo už len ohnisko na opekanie, nuž som sa spýtala, či som správne. Šofér to potvrdil, takže som v pokoji mohla sledovať nové obzory Illinoisu a neskôr Wisconsinu.
Po 13-hodinovej ceste ma autobus vypľul v malom mestečku na severe Michiganu, ktoré sa zobúdzalo do krásneho, letného, slnečného rána. Slniečko sa vynáralo spoza Huronského jazera ako veľká ohnivá guľa a zvestovalo nádherný deň. Poobzerala som sa po malom parkovisku s nádejou, že objavím niekoho, kto ma privíta, ako mi to v liste sľubovali. Nestalo sa tak, nuž mi nezostávalo nič iné, len zobrať moju "megabatožinu" na chrbát, mapku do ruky a hľadať cieľ. Bol to veľký hotel zo siete Choice hotelov, známej po celom svete. Po krátkom zoznámení s manažérom a personálom som odniesla veci do svojej izby a aj napriek únave som začala vychutnávať svoj posledný voľný letný deň. Pomaly som začala zisťovať realitu o rozprávkovej krajine. Z milých a príjemných šéfov, ako sa mi zdalo z našej mailovej korešpondencie, sa zrazu vynorili typickí snobskí, chamtiví domorodci, pyšní na svoj pôvod, ktorým ide len o jedno - využiť ťa do poslednej kvapky síl a zaplatiť ti minimálnu mzdu, niekedy aj menej. A keďže pracovné miesta sú počas sezóny naplno obsadené a prichádzajú stále ďalší študenti zaujímajúci sa o prácu, je im to jedno. Ak ti to nevyhovuje, môžeš si zbaliť kufre a odísť, aj hneď, náhradu majú.
A tak to beží celé leto - denne makáš 10-14 hodín, aby si zarobil na náklady, ktoré ani zďaleka neboli nízke a prípadne aj čosi naviac, veď z niečoho treba žiť a vrátiť sa domov. Ak máš šťastie a nájdeš lepší džob, buď rád a ďakuj bohu.
A potom príde september. Noví kamaráti, nové skúsenosti, obyčaje, bolo toho dosť, ale už sa teším na cestovanie. Je veľmi príjemné vidieť náš hotel v spätnom zrkadle auta. S kamarátkami sme si naplánovali prejsť severovýchodnú časť Spojených štátov. Síce pár hodín za pätami hurikánu Ivana, no o to je to zaujímavejšie. Evakuované mestá, cesty bez policajtov, nikde ani nohy - tak sme precestovali West Virginiu a Pensylvániu. Predtým sme si pozreli amerických "skromných" farmárov v Indiane a Ohio. Tešili sme sa na Washington DC a pozorne sledovali cestu... všade les a zrazu ... hlavné mesto Spojených štátov v plnej kráse. Pôsobilo bezpečne a priam neuveriteľne ticho a čisto. Pokoj vládol aj pri pamiatkach a múzeách. Vzbudzovalo to priam neskutočnú radosť a vôbec sa mi nechcelo mesto opustiť.
Nasledovala Philadelphia, Delaware, New Jersey, Connecticut a napokon bonbónik - New York, ktorý ma dorazil. Špina, bezdomovci na každom kroku, húfy ľudí v raketovom pohybe, zablokovaná premávka, babylonské veže, bezkyslíkový podzemný svet - človeka to desí a má z toho husaciu kožu. Všetko je vec biznisu a nikoho netrápi, že vedľa luxusného sveta žobráci umierajú od hladu. Hlavne, že máme limuzíny a veľkoplošné svetelné reklamy! Po celodennej túre som zaspávala zmorená únavou, strachom a sklamaná svetom. Ďalší deň ma čakal let domov a tešila som sa na okamih, keď vystúpim hocikde v Európe - to bude ako doma!
Dúfam, že svojimi zážitkami z ďalekého sveta som niekoho nesklamala. Napriek všetkému nebanujem, že som tam bola a zažila Ameriku na vlastnej koži. Za pár mesiacov tam človek zistí, čo sa v ňom naozaj skrýva a vyskúša svoju silu dokázať vzdorovať vonkajšiemu prostrediu, takému, aké je. Myslím, že je to dobrá investícia do života. Človek si po takýchto skúsenostiach dokáže viac vážiť svoj domov a svojich blízkych a vie byť aj vďačnejší. Alebo sa zmení a príde so slovníkom plným nadávok a neslušných výrazov a myslí si, že je hviezda. Sú to moje vlastné skúsenosti, no po rozhovore s kamarátmi, ktorí si to tiež odskúšali, som zistila, že uvažujú podobne.Ameriku treba zažiť a nestratiť pri tom svoju identitu a svoje hodnoty, aby tvoji blízki mohli byť na teba pyšní.
