Z času môjho štúdia, keď pedagogický proces nekončil za dverami posluchárne a cvičebne, ale mal pokračovanie v aktivitách v študentských domovoch, pri kultúre a športe, v prázdninovom období, na brigádach. Tu učitelia mávali často dominujúce a myslím si dodnes, že nie zbytočné postavenie. Pri jednej takejto návšteve na internáte, návštevník, inak známy profesor prednášajúci nosný dvojsemestrový predmet, so záujmom si pozrel zdanlivý neporiadok na stole, kde ležali okrem skrípt a učebníc aj zbierky A. S. Puškina, J. Smreka a ďalšie knihy. Myslím, že po neformálnom, ale zaujímavom rozhovore o našich plánoch do budúcnosti, aktuálnych problémoch tých dní a našich ťažkostiach si zapamätal určite aj navštívených. Na skúške, zhruba po pol roku, tvorila zlom v štúdiu a bola povestná repetitoriom nielen z vlastného predmetu, po náročnom dialógu, niekde pri aminokyselinovej skladbe bielkovín v obilnom zrne, nie násilne, ale akosi prirodzene odznelo z jeho úst:
a láskala ma koláčkom
pečeným na smotane.
Však stratil som sa, aj
roky zutekali a ona dnes
už nevolá ma synáčkom
lež hovorí mi pane.
Prestal, zvedavo a opýtavo si premeral môj zneistený a prekvapivý výraz. Neviem dodnes, či vhodne, patrične a s náležitosťou pre daný okamih som dokončil za neho štvorveršie jednej pre mňa z najpôsobivejších, najpresvedčivejších, ale aj najkrajších básní brilantného majstra slova J. Smreka:
Možno tak sa to sluší
no rád by som jej vyznal,
že zostal som dieťaťom
vo svojej duši.
Či bol teraz prekvapený on, to si netrúfam povedať. Sú však chvíle v živote učiteľa (dnes to poznám aj sám),keď skutočný obraz toho, čo sám vie, čo učí, čo tvorí, nadobúda konkrétnu podobu, ktorej tichá ozvena býva nie raz tým hlavným motívom jeho pedagogického snaženia. A toto bola možno jedna z nich. Nebolo ďalších otázok, známka a podpis mierne vybočovali z kolónky indexu, ktorý mi podával do zmeravenej dlane.
J.K.
