V slovenskom kroji s mašľami
Bývala som v priemyselnom srdci Tuniska, v meste Sfax, kde sa okrem Francúzov nachádzalo len málo cudzincov. Prvý mesiac som bola ubytovaná v rodinách, ktoré som striedala zhruba každých 5-7 dní. Mala som možnosť žiť v prostredí, z ktorého títo živí a dynamickí ľudia pochádzajú a vďaka tomu som mohla pochopiť, prečo sú takí, akí sú. Pracovala som v oblasti rozvoja ľudských zdrojov, kde som v rámci slovensko-srílansko-tuniského medzinárodného tímu vytvorila a zrealizovala dva tréningové letné workshopy. Spočiatku som mala veľké problémy s integráciou, hlavne pokiaľ ide o tempo a spôsob myslenia a práce. Bola som asi desaťkrát rýchlejšia ako oni a nechápala som, na čo stále čakáme... Počas večerov, na ktoré som bola pozvaná, som prezentovala slovenskú kultúru oblečená v kroji, s červenými mašľami vo vlasoch a "východňárskou" pesničkou na perách. Rozdávala som prospekty o Slovensku a vysvetľovala, že už nie sme Československo :-) Nikdy v živote som sa necítila byť viac Slovenkou ako práve tam. Ľudia boli otvorení, doslova prahli po vedomostiach, iných pohľadoch na život a aj napriek jazykovej bariére sme sa vzájomne obohacovali o mnoho poznatkov. Svadby, svadby, svadby...
Hneď po prílete do hlavného mesta, som začala prenikať do tuniskej reality, keď mi oznámili, že mám päť minút na to, aby som sa prezliekla, pretože musíme prísť včas na svadbu. Ocitla som sa teda v kruhu neznámych ľudí s usmievavými tvárami. Háčik bol v tom, že podaktoré ženské tváre vykúkali spod rôznofarebných šatiek a napriek tomu, že som sa tvárila akoby nič, vnútri som pociťovala isté nedefinovateľné pocity strachu, že aj mňa do nich zabalia. Všetko sa však obrátilo o 180 stupňov, keď na mňa pozreli so žartovným pohľadom v očiach a dvakrát ma vybozkávali na obe líca. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez príslušnej dávky nadšenia, výskotu a rapotania v arabštine, ktorej som ani za mak nerozumela. Počas celého pobytu som bola pozvaná na šesť svadieb, pretože Tunisania sa sobášia len počas letnej sezóny. Z každej strany sa neustále ozývali rytmické tóny arabských melódií, vzduch voňal jazmínom a počas horúcich nocí som obdivovala nekonečné nebo plné tisícok hviezd. Európania versus Arabi
V jeden večer som sedela na schodoch pred domom, kde si ku mne prisadla 14-ročná sestra mojej priateľky, u ktorej som v tom čase bývala. Celá šťastná, že jej venujem pozornosť, mi francúzsko-anglickou zmiešaninou začala vykladať svoj životný sen. S nádejou v očiach mi rozprávala o tom, ako si želá, aby Európa a všetky arabské krajiny boli ako brat a sestra, ako jedna rodina. Sedela som tam, hľadela do jej mladučkej nevinnej tváre a prvýkrát v živote som úplne stratila reč. Čo ako som sa pokúšala, nenapadala mi nijaká logická odpoveď a pri predstave toho, čo si Európania myslia o Araboch som sa cítila úplne bezmocná. Pochválila som ju za takú vznešenú víziu a obratne sa vyhla ďalšiemu rozvoju tejto témy, tak ako aj mnohokrát neskôr. Necítila som sa kompetentná rozoberať rôzne politické, národnostné či rasové témy. Namiesto toho som objavovala ich zlaté srdcia, priateľské duše, jednoduchosť myslenia a nezištnosť ich pohostinnosti. Rodina a priatelia na prvom mieste
Snažila som sa preniknúť do chápania arabského spôsobu života, rešpektovať a oceňovať veci napriek tomu, že som ich spočiatku nechápala. Po dvoch mesiacoch sa mi už nezdalo čudné, že kaviarne sú plné mužov popíjajúcich kávičku alebo čaj s príchuťou vodnej fajky, ktorú si popri tom vychutnávali. Dôvod bol prostý, ženy necítili potrebu ísť si niekam večer sadnúť do kaviarne. Ony boli šťastné aj bez toho. Uspokojovali ich diametrálne odlišné aktivity, ktoré by sa európskym ženám zdali určite banálne, alebo dokonca smiešne. Avšak život tam je o niečom inom. Tunisania investujú čas do vzájomných rodinných a medziľudských vzťahov, venujú a preukazujú svoju pozornosť priateľom. S istotou môžem prehlásiť, že hoci som precestovala Európu od Barcelony, cez Paríž a Ženevu až po Srbsko a Čiernu Horu, nikde som, napriek každodenným problémom, nevidela toľko šťastných žien pokope. To, prečo som sa zaľúbila do Tuniska, nie sú päťkilometrové pláže a pekní chlapci, sú to ĽUDIA. Ľudia s veľkým Ľ, ktorí svojou dobrosrdečnosťou a láskavosťou zmenili môj pohľad na život, zmenili moje správanie a naučili ma, ako druhých urobiť šťastnými. A to je ten najväčší dar, aký som popri iných od nich dostala. Dar, ktorý sa nedá zhmotniť, ani vyčísliť. Dá sa len prežiť a navždy uchovať vo svojom srdci. Chcem sa poďakovať AIESECu, za to, akým spôsobom organizuje výmenný program, pretože práve vďaka tomu som nebola len obyčajná turistka či lacná pracovná sila. Bola som človek, ktorý postupne získaval širokospektrálne skúsenosti. Po príchode domov na Slovensko sa cítim ako balíček s dvojnásobnou hodnotou, hodnotou, ktorú plánujem využiť k rozvoju svojho okolia a rodnej krajiny, ktorú milujem.
BEÁTA DVORSKÁ
