e-poľnohospodár

Keď sa na jar roku 2004 lastovičky vrátili zo svojho ďalekého putovania za slnkom, tak ako každý rok, aj do hniezda na verande nášho starého domu, ešte som netušil, aký nevšedný príbeh sa tu odohrá. Obnova hniezd prebiehala neuveriteľným tempom. Po znesení vajíčok však zakrátko jedno hniezdo spadlo. Vajíčka sa rozbili - znáška a budovateľská práca vyšli navnivoč. Vo vedľajšom hniezde však holíčatá veselo švitorili a rodičia sa patrične činili, aby utíšili ich takmer neutíšiteľný hlad. Obracali sa, ako sa patrí, veď uloviť mušku v letku je pre nich maličkosť, hoci pre nás akrobatický výkon. Snaha usilovných rodičov bola čoskoro korunovaná úspechom, mláďatá vyleteli. Po určitom čase hniezdo zostalo prázdne. No o niekoľko metrov ďalej sa dialo niečo nové. Začala výstavba nového hniezda a, samozrejme, nová znáška. Začiatkom augusta som spozoroval niečo neobvyklé. Lastovičí rodičia nenalietavali s potravou smerom hore k hniezdu, ale klesali dole, na verandu. Zlá predtucha ma vyhnala od raňajok. Utekal som k hniezdu v obave, aby náš miláčik pes Ross nevyužil príležitosť k obohateniu svojho jedálnička lastovičou pochúťkou. Našťastie som pribehol zavčasu. Naskytol sa mi obraz nešťastia: spadnuté hniezdo, vedľa neho na podlahe schúlené dve slabo operené mláďatá a tretie zúfalo sa držiace jedným pazúrikom zvyšku hniezda na stene domu. Rýchlo som odbehol po rebrík prenasledovaný psíkom, ktorý vytušil, že sa niečo deje. Zatarasil som prístupovú cestu, aby nevyužil moju zaneprázdnenosť a opatrne som sňal zo steny tretie mláďa, aby náhodou nespadlo nekontrolovane. Položil som ho k ostatným a chvíľu som ich nechal tam, pre upokojenie rodičov, ktorí okolo mňa vzrušene poletovali a pískali. Sadol som si na drevené schody vedúce na povalu a sledoval, čo sa bude diať. Rýchlo nastalo upokojenie a došlo k zrýchlenému prísunu potravy. Neviem odhadnúť, či by bola nastala situácia, že by odchovali mláďatá za takýchto podmienok, ale vyzeralo to celkom sľubne. V mojej hlave sa však zrodil iný plán a nádej na experiment. K slovu sa dostala pílka na železo a použil som polovičku kokosového orecha, ktorý sme mali na dekoráciu. Prepílil som ho a tak získal štvrtinku pripomínajúcu lastovičie hniezdo. Pomocou klinčekov som pripevnil náhradné kokosové hniezdo na pôvodné miesto toho hlineného a odskúšal jeho stabilitu. Výsledok sa mi pozdával, a tak som do nového domova vložil mláďatká a zase pokračoval v sledovaní behu udalostí. Bol som sklamaný...rodičom sa moja práca asi nepozdávala a nechceli k hniezdu s mláďatami nalietavať. Ako sa však neskôr ukázalo, bol som asi netrpezlivý, alebo som chcel dosiahnuť úspech príliš rýchlo. Počas pozorovania som vymyslel inú alternatívu záchranárskeho príbehu. Znova som vyliezol na rebrík, vybral mláďatá, preniesol o pár metrov ďalej a vložil do prázdneho hniezda lastovičích susedov. Potom som už len čakal na rozuzlenie zamotaného príbehu. Rodičia lietali a hľadali mláďatá, ktoré boli najskôr celkom ticho, zrejme vystrašené udalosťami a cudzím prostredím. Hlad však premohol všetko ostatné a začali to dávať hlasne najavo. Keď sa jednému z rodičov pri hľadaní podarilo priletieť celkom blízko k novému domovu v hniezde susedov, zareagovali na šum krídel alebo na tieň a vydali charakteristický štebot. Reakcia bola veľmi rýchla a sprevádzaná vzrušeným štebotaním. Od tej chvíle išlo všetko ako po masle a mláďatá mali zrýchlený prísun potravy. Nečakaná komplikácia nastala o krátku chvíľu. Pôvodní majitelia hniezda a jeho stavitelia totiž prišli skontrolovať, čo sa to deje v ich domove a nepáčilo sa im to. Začali nových nájomníkov odháňať a bránili im v kŕmení. Potom však nastalo zmierenie a dokonca pôvodní majitelia začali pomáhať s kŕmením. Ktovie, či vlastne neadoptovali nových malých nájomníkov, alebo či ich neprijali ako krstní rodičia. V každom prípade sa však situácia čoskoro upokojila. Ďalší priebeh odchovu bol klasický...len občas som kontroloval, či je všetko v poriadku. Tretieho septembra ráno však nastala dlho očakávaná udalosť. Mláďatá sa odvážili vyletieť z hniezda. Nebol som priamo účastníkom celého procesu, sledoval som ich už len na streche domu a na opílenom pni hrušky, kde oddychovali a kde sa mi podarilo vyfotografovať proces kŕmenia za letu. Prekvapenie však nastalo večer. Očakával som návrat mláďat do hniezda, z ktorého vyleteli, teda do náhradného hniezda. Ale bol to omyl- zrejme majú zakódovaný návrat do hniezda, kde sa vyliahli. A to je to prekvapenie! Bol som možno netrpezlivý, keď som zachraňoval mláďatá a očakával prirýchlo, že ich rodičia začnú kŕmiť v novom náhradnom hniezde z kokosového orecha. Mladé s tým problém nemali. Jednoducho som ich večer objavil sedieť v kokosovom orechu, ktorý zostal umiestnený na mieste pôvodného hniezda. Odvtedy tam nocovali stále až do 13. septembra, keď som ich naposledy videl. Lenže leto pre mňa skončilo a vrátil som sa do mesta. Ktovie, či ich tam uvidím o rok, pretože 17. septembra odleteli. O rok rád túto informáciu doplním.

Ing. JOZEF GARLÍK, PhD.