e-poľnohospodár

  • Increase font size
  • Default font size
  • Decrease font size
spravodajca Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre
  • porn - instagram takipci satin al - film izle - titan jel - hyundai kia yedek parca - instagram takipci satin al - konya escort - Lipo Magnet - ankara evden eve nakliyat - İllegal bahis sitesi
  • Home Kategorie spravodajstva Poľnohospodár 1/49 Nenariekať, hľadať riešenia

    Nenariekať, hľadať riešenia

    E-mail Print
    Poľnohospodárske výrobno-obchodné družstvo Kočín, ktoré leží v malebnej krajine na úpätí malých Karpát, nepatrí medzi veľké podniky. Na 1350 hektároch v chotári troch obcí Lančár, Kočín a Šterusy pestuje pšenicu, jačmeň, repku, cukrovú repu, chmeľ, niečo viniča, krmoviny, ale aj čakanku. Chová dobytok a ošípané, produkciu sčasti finalizuje vo vlastnom malom bitúnku. Nechýba pridružená výroba, lom na dolomitický vápenec, výroba tvárnic, betónových zmesí. To je len veľmi stručná charakteristika družstva. Jedného z mnohých. Takého, kde na každom kroku vidno starostlivú ruku hospodára. Družstvo, kde napriek nelichotivej hospodárskej situácii nenariekajú, ale hľadajú možnosti, ako si nájsť adekvátne miesto pod slnkom. Navštívili sme ho v čase prípravy na žatvu a porozprávali sa s jeho predsedom, Ing. JOZEFOM PUVÁKOM.

    "Po roku 1989 nám "odišli" pridružené výroby, geologický, hydrogeologický prieskum po celom Slovensku, aj v Prahe, v spolupráci s Brnom výstavba a oprava hydroglóbusov. Tak sme sa začali trápiť sami doma. Čo šikovnejšie, to odišlo, zostali len tí, ktorých to najviac baví a táto práca im prirástla k srdcu. Teraz je nás na družstve 84. Máme slušnú produktivitu na pracovníka, okolo 1,5 milióna korún. Všetky objekty využívame. Neobmedzili sme stavy dobytka, práveže sme za tých 15 rokov postavili prakticky nové družstvo. Nie je tu ani jedna stavba, ktorú by sme neprestavali, do ktorej by sme neinvestovali. Boli sme zaradení do systému v rámci Výskumného ústavu pôdnej úrodnosti, medzi prvými, ktorí vlastnili obracací pluh Lemken, rozmetadlo priemyselných hnojív Amazone. Peniaze, ktoré boli k dispozícii, sme dokonale využili, nakúpili sme stroje, naučili sa s nimi robiť. Boli sme medzi prvými, ktorí začali intenzifikovať chovy hovädzieho dobytka. Pôvodný stav 140 kusov sme postupne zvýšili na 400. Proste, išli sme opačným smerom ako ostatní. V rámci Slovenska sme sa dostali do povedomia, získali sme dotácie, neprejedli sme ich, ale investovali.

    Spomenuli ste, že vašou snahou bolo presvedčiť družstevníkov, aby považovali družstvo skutočne za svoje, hovorili o ňom, je to moje družstvo, nie naše. Ako ste uspeli?
    Mám kolegu mechanizátora, ktorý hovorieval, keď pôjdete okolo školy, musíte hovoriť moja škola. Lebo za tým slovkom naše sa skrýva aj to menej populárne. Moje, to je úprimnejšie a je za tým omnoho viac. Dnes je to na Slovensku tak, že ani v akciách, ani v majetkových podieloch nevládne poriadok. A práve tomuto sme venovali dosť veľkú pozornosť. Vysoko si ceníme prácu dôchodcov. Ich majetkové podiely vyrovnávame v plnej výške. To sú u nás už zaužívané veci. Ľudia to oceňujú, aj keď na druhej strane je na družstve dosť tvrdo, prísno, vyžaduje sa poctivá robota. Ale bez nej sa družstvo nedá viesť. Dnes sa hovorí o doprivatizovaní družstva. Všetci tu robíme od skončenia školy, mechanizátor, ekonómka, sme verní jednému podniku. Ja konkrétne už 28 rokov. Starneme, snažíme sa, aby sa vytvorila kontinuita, aby sme vedeli, prečo podnik budujeme, aby nám niekto pred nosom nezatvoril dvere. Život totiž prináša rôzne situácie.

    Po prehliadke vašich hospodárskych dvorov je jasné, že to nebola náhoda, že ste vyhrali prvý ročník súťaže o najkrajší chotár. Poriadok a čistota, i keď je len bežný pracovný deň. To však skutočne treba vidieť na vlastné oči. Ako aj moderný mechanizačný park.
    Vsadili sme na stroje typu John Deer. Vlastníme tri veľké traktory a dva kombajny, pluhy od firmy Lemken, dva kŕmne vozy Seca, stroje Holmer na vyorávku cukrovej repy. Naše kombajny chodia aj "von", na juh Slovenska, na Moravu. My potom na oplátku k nim, aby si kombajny na seba tiež zarobili. Snažíme sa, aby základné prostriedky boli využité.

    Za slovom družstvo sa však skrývajú ľudia. So svojími kvalitami, takými i onakými vlastnosťami, prístupom k životu a práci...
    Na družstve pracuje spolu 83-84 pracovníkov, sú to skoro všetko domáci, hádam len dvaja-traja sme z iných obcí. Ľudia sú naučení pracovať. Motto MOJE DRUŽSTVO ich určitým spôsobom zaväzuje. Posledný rok bol zlý, kríza, mali sme slabé úrody. Išli sme s platmi dolu. To nás nectí. V tej dobe odišlo z družstva 20 percent ľudí, ktorým sme dali odstupné. Bol to dosť veľký rez, ktorý sa teraz z pozície družstva ukázal ako pozitívny, aj keď sa mi to ťažko hovorí. Naším cieľom je, aby tí, čo zostali, trochu lepšie profitovali. Aby bol každý určitým spôsobom zabezpečený. Naši ľudia sa neopísateľne narobia, ale na druhej strane sa vieme o nich aj postarať. Upustili sme od naturálií, rozvážania obilia domov, odpredávania odstavčiat. Každý člen je zabezpečený tak, že po odpracovaní určitých prác dostane počas roka tri jatočné polovičky, ktoré si môže sám vybrať. Nielen to, aj iné produkty. Chceme, aby ľudia robili na družstve, nie doma. Na Slovensku je to totiž tak, že v robote myslíme na to, čo je doma a doma na to, čo v robote. Snažíme sa, aby ľudia aj zarobili, aj boli motivovaní. Dali sme určitú vážnosť majetkovým podielom členov družstva. Tí hlasujú podľa neho. Po zániku členstva vyplácame majetkový podiel. Máme aj takú zvláštnosť, že družstevníci sú odmeňovaní hodinovou sadzbou. Niet času ani ľudí na to, aby niekto kontroloval výkony. Navyše, je tu taká konfigurácia terénu, že toť rovno z kancelárie vidím všetko, čo sa kde deje (smiech)! Nadčasy platíme jedine za sobotu, nedeľu a sviatok. Chce to určitú dávku dôvery medzi ľuďmi. Nie je na to zaručený recept.

    Prešli sme sa aj prevádzkami živočíšnej výroby a veru ani v maštaliach sme sa nestretli s nepríjemným zápachom, neporiadkom. Welfare, pohodu zvierat, tu naozaj vidno v praxi. Navštívili sme aj bitúnok. Mnohé podniky, ktoré sa dali touto cestou, po čase padli. V Kočíne sa to darí. Postavili to na ľuďoch, na tých, ktorí mali k tejto činnosti vzťah. Investovali do získania štatútu európskeho malého bitúnku. Majú aj ďalšie plány. Držíme kočínskemu družstvu palce, aby im vyšli a v mene Kancelárie pre vzťahy s verejnosťou ďakujeme za priateľské prijatie!
    KATARÍNA POTOKOVÁ