Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku a vedenie Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre s hlbokým zármutkom oznamujú, že dňa 28. augusta 2004 vo veku nedožitých 60 rokov náhle zomrel
Spoločnosť v ňom stráca úprimného človeka, priateľa, spolupracovníka, dlhoročného odborárskeho funkcionára, vysokoškolského učiteľa, ktorý podstatnú časť svojho plodného života obetavo venoval školstvu, zlepšovaniu pracovných podmienok učiteľov a školských pracovníkov. Odišiel na vrchole svojich životných aktivít, plný tvorivosti a činorodosti. Požíval prirodzenú autoritu v orgánoch Rektorskej konferencie, Klube dekanov, v Rade vysokých škôl, na zasadnutiach so zástupcami štátnej správy, ako aj v základných odborárskych organizáciách vysokých škôl. Popri odborárskej práci úspešne pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. V marci roku 2003 bol zvolený za predsedu Správnej rady SPU, orgánu podporujúceho posilňovanie väzby školy a spoločnosti. V tejto funkcii uplatňoval a presadzoval verejný záujem v činnosti Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, najmä v súvislosti s využívaním jej majetku a finančných prostriedkov poskytnutých štátom.
Milan Vachula s prirodzenou samozrejmosťou rozdával každému vo svojom okolí svoje vzácne ľudské vlastnosti, životnú múdrosť, pracovitosť, čestnosť a ústretovosť, dobrosrdečnosť v konaní. Vysoko si cenil a vnútorne prežíval rodinné hodnoty a zveľaďoval dedičstvo svojich predkov na rodnej Myjave.
Posledná rozlúčka so zosnulým bola 2. septembra v bratislavskom krematóriu.
Česť jeho pamiatke!
Narodila sa v Brne, no osud ju po nenahraditeľnej strate rodiny v dôsledku rasovej perzekúcie v druhej svetovej vojne v roku 1947 zavial do Nitry, kde začala nový život po boku druhého manžela, očného špecialistu dr. J. Fodora. Po jeho smrti žila viac ako 23 rokov sama, v kruhu priateľov, kolegov, susedov, ktorí jej pomáhali. Boli jej oporou a nahrádzali nenahraditeľné, vlastnú rodinu. Mala rada ľudí a tí jej náklonnosť opätovali.
I keď počas života pracovala vďaka svojmu vzdelaniu a jazykovým znalostiam na viacerých miestach, najradšej spomínala na časy, keď pôsobila na Katedre genetiky a plemenárskej biológie našej univerzity a na svojich milých kolegov nezabúdala ani v rokoch penzie. Bola to vzácna osobnosť, žena vysokých morálnych a ľudských vlastností. Napriek všetkému, čo prežila, sa na svet pozerala realisticky, kriticky, ale vždy i s dávkou humoru. Začiatkom leta sme sa s ňou navždy rozlúčili.
