Mám doma poklad. Truhlicu plnú zlatých, strieborných, umelohmotných aj perleťových, okrúhlych i hranatých, nových, starých aj najstarších - gombíkov. Rada sa v nich prehŕňam. Fascinuje ma ich rôznorodosť, vynaliezavosť návrhára aj výrobcu. Niektoré z nich sú hotovým výtvarným dielkom, iné ním asi mali byť, no veľmi sa nepodarili. Jedny sú honosné až pyšné, iné sa iba tak skromne krčia v kúte. Aj tu, kto by to aj povedal, vládne prísna hierarchia. Veď starý dobrý cvernový gombík by na predvádzacom móle určite neuspel. Viete si však bez neho predstaviť svoj obľúbený vankúšik?
Niekedy, keď majú gombíky (alebo ich majiteľka) slabú chvíľku, rozhovoria sa. Sú to síce filigránske vecičky, ale tie príbehy! Ten veľký, perleťový, zdobil šantungový kostým mojej mamy. Je na to právom hrdý, veď bol jediný, bez konkurencie, ale aj tak priťahoval pozornosť mnohých očí. Ah, a tieto červené som kúpila na prvé vlastnoručne ušité nohavičky pre svojho syna. Tu zas celá sada bielych gombičiek, ktoré som už v galantérke videla tróniť na slávnostnej blúzke. Vysnívaný model sa nekonal, gombíky ostali na ocot. Ale ktovie, možno ich čas ešte neprišiel.
Huncútske sú vám tie moje malé poklady. Pýšia sa síce svojou originálnosťou, ale keď nimi chcem občerstviť už trochu okukaný odev, hrajú sa so mnou na schovávačku. Potrebujem ich sedem? Podľa zákonov schválnosti sa v truhlici nájde určite iba šesť. Čo na to povedať? Veď takých zákonov je v živote habadej, neplatia iba v gombíkovej ríši. Nuž čo. Budem hľadať iné gombíky, iné riešenia. Určite sa nájdu. A potom? Svet - gombička!
