Sú to stretnutia ľudí, ktorí zdieľali spoločné štúdium na bývalej VŠP, často pred tridsiatimi, štyridsiatimi i viacerými rokmi. Je to vôbec možné, aby ľudia, ktorí prežili v míľniku dejín tri rôzne formy spoločenského poriadku, našli k sebe cestu, nerozdelil ich čas, vedeli sa porozprávať a vydať aj skromné svedectvo?
Je to tak, že ten, ktorého rodičia slúžili na veľkostatku, neskoršie štátnom majetku a po nadobudnutí vzdelania sa stal jeho riaditeľom, pritakáva druhému, čo hľadel na rozorávanie medzí roličiek svojich rodičov do spoločného chotára a následne, rovnako využijúc to, čo ho naučila škola, zmenil nevyrovnané hrebene ostredkov na rovný lán obilného poľa. Neveriaco sa ohliadajú za minulosťou, minulosťou vlastného tvorivého života, ktorý tak rýchlo uplynul. Dobre vedia, že nebol to len neúprosný čas, ktorý prakticky všetko, čo tvorili, zmietol ako mohutná lavína, hoci to, čo pomáhali tvoriť, nadobúdalo a malo nesporné hodnoty, a nie malé. Netvorili ich pre seba. Kto z nich za tie roky klopal na dvere katastrálnych úradov a obracal zožltnuté mapy listov "grundbuchov" so žiadosťou "toto je moje, chcem to mať zapísané", kto z nich sa ukryl za nepreniknuteľné múry stavaní, ktoré i pri dnešnom videní možno predbiehajú našu predstavivosť? Kto z nich pochyboval o občianskej statočnosti založenej na pracovitosti, morálke a čestnosti, ktorá bola a zostane zárukou sociálnych istôt pre každého, kto sa nevyhýba statočnej práci?
Triezvo posudzujú, čo sa deje, vedia, o čom hovoria a citlivo vnímajú sústavu, ktorá bez zveličenia stabilizovala život v povolaní, ktoré národu poskytovalo to najcennejšie. Hľadajú tú radikálnu zmenu k lepšiemu, ktorá už druhé desaťročie mala dať a dáva odpoveď o hospodárení a hospodároch, sociálnych istotách, hodnotových prahoch súčasného človeka, o vplyve všemocného kapitálu, ktorý dokázal pribrzdiť koleso dejín a či len myslenie ľahostajného človeka.
Keď doznievajú tóny možno už posledného Gaudeamus igitur, vidia pred sebou prežité roky štúdia, mesto, priestory školy a rad vľúdnych, ale prísnych učiteľov, ktorí učili a vedeli naučiť to, čo žiadal vtedajší reálny život. Bez vyzvania, nemo, vstávajú zo svojho miesta pri zozname ľudí, ktorí tu tiež mohli stáť, ale nestoja. Vžitý pocit úcty k človeku a jeho práci nestratili. Verili a veria naďalej, že ich život bol zmysluplný, naplnený prácou, za ktorú sa raz dočkajú toho očakávaného slova, ktoré zatiaľ nikto nahlas nevyslovil.
Veľa prežili, veľa si pamätajú. Do významu slov, ktoré sa zrodili za ich života, socializácia, privatizácia a mnohých ďalších, vedia vtesnať ich pôvodný význam, no dobre vedia zdôvodniť aj mnohé ďalšie súvislosti. Vedia, že zem, ktorá nás živí, mala a bude mať trvalú hodnotu a ponuky európskych a svetových štruktúr na jej nevyužívanie majú aj svoj skrytý význam. Vedia, že zem, ktorá sa z večera na ráno stane vlastníctvom niekoho (koho a za čo?), najmä na našom juhu, zakrátko svojím významom zatieni zlatené priečelia sídiel arabských šejkov a my sa ocitneme pred nahou skutočnosťou, ktorú dnes nevnímame, alebo nechceme pochopiť.
Ono piatkové odpoludnie neobvyklého stretnutia sa možno skončí až pri brieždení sobotného rána, avšak obsahom myšlienok nezostane len nostalgiou na minulosť, konštatovaním reality prítomnosti, ale aj motiváciou pre víziu budúcnosti.
Prof. Ing. JOZEF KULICH, PhD.
