Klub slovenských turistov Nižná zorganizoval v septembri jednodňový výlet do Vysokých Tatier, určený širokej verejnosti. Keďže obecný rozhlas počúvam (podľa možností) pravidelne, nebolo ťažké prihlásiť sa u vedúceho. Milo ma prekvapilo, že aj napriek malému počtu záujemcov sa pripravovaný výlet napokon uskutočnil.
Do Tatier naboso?
Je sobota ráno, pár minút pred piatou. Ležím v posteli a pokus o vstávanie sťažuje takmer nočná tma. Po chvíli však vyliezam z vyhriateho "brlohu" a po rannej očiste a teplom čaji moje kroky smerujú na autobusové nástupište, odkiaľ spoločne vyrážame. Nechýba veľa a po tatranských kopcoch by som chodil naboso, pretože kolegovia-turisti sa počas krátkeho čakania na autobus pokúšajú vydražiť moje päťročné topánky za smiešnu cenu. Bránim sa, a tak sa "srandovanie" prenesie na turistické paličky ďalšej účastníčky výpravy. S dobrou náladou nastupujeme do autobusu. Cesta netrvá dlho. Asi po dvoch hodinách neustáleho nadhadzovania vystupujeme na parkovisku na Štrbskom plese. Po krátkej inštruktáži Janka Fukasa sa naše cesty rozchádzajú. Jedna skupinka smeruje na Predné Solisko, iní majú v pláne ľahšiu túru, jednoducho, kto sa na čo cíti.
Smer Rysy
Počasie je nádherné, bezoblačné. S kamarátom Lacom sa rozhodneme pre vrchol zvaný Rysy. Túra s dosť veľkým prevýšením patrí asi medzi tie náročnejšie, nám to však nevadí. Spočiatku volíme mierne tempo na zahriatie, ale neskôr dialóg utícha a počuť už len pravidelné odfukovanie. Cestička naberá na strmosti a onedlho sa nachádzame na malej terase, kde sa končí pásmo lesa a začína pásmo kosodreviny. Chvíľka oddychu. Zatiaľ, čo dopĺňame tekutiny a zobliekame druhú vrstvu oblečenia, obchádzajú nás turisti, ktorých sme nedávno predbehli. Kocháme sa okolitou scenériou a obdivujeme ostré štíty tatranských hrebeňov, veď naše Roháče a celé Západné Tatry sú viac-menej hôľneho typu. Neponáhľame sa, nie sme na pretekoch...
Najvyššie položená tatranská chata
O chvíľku znovu pokračujeme a zapájame sa do prúdu turistov, ktorí tiež smerujú na Rysy. Ako stúpame vyššie a vyššie, dostávame sa pod mohutnú skalnú stenu a po ľavej strane máme Žabie plesá. Po krátkom čakaní na najťažších miestach zaistených reťazami, sa aj my prehupneme nad exponované miesto a cítime, že cieľ už nie je ďaleko. Ani sa nenazdáme a niekoľko metrov od chaty pod Rysmi nás víta brána z farebných vlajočiek. Pomaly sa približujeme k najvyššie položenej chate na Slovensku. V jej okolí je takmer každá skala obsadená množstvom turistov. Robíme menšiu pauzu a z diaľky pozorujeme chatára Viktora Beránka, ako sa so svojimi pomocníkmi pokúša prečerpať zachytenú vodu. So zmesou záujmu a chlapčenskej túžby hľadím na krosná s nákladom, opreté o chatu. Čakajú na ochotného nosiča... Naša cesta tu však nekončí, pokračujeme ďalej do sedla, z ktorého je to už len kúsok na dvojvrchol Rysov. Keďže je nádherné slnečné počasie a široko-ďaleko nevidno obláčik, ďalekohľadom skúmame okolité vrchy a pomocou mapy určujeme názvy štítov, stien a sediel. Obdivujeme nádhernú scenériu Tatier, hlavne Gerlachovský štít, vzdialenejší Lomnický štít či najbližší Ganek a Ťažký štít. Len občas nás z ohurujúcej krásy okolitej prírody vyruší dav turistov.
Splnený detský sen
Myšlienka na nosičské remeslo mi stále nejde z hlavy. Po posledných fotkách zostupujeme k chate a ja hneď skúšam pripevniť na poličku krosien svoj vlastný batoh. Náklad tvorí prázdny sud z piva, pár podložiek kvôli stabilite a to najdôležitejšie - krosná. A nie hocijaké. Patria hádam najznámejšiemu chatárovi vo Vysokých Tatrách, Viktorovi Beránkovi. Šibalsky ma upozorní, že skôr by mi frajerku požičal ako svoje krosná, ale nakoniec sa so smiechom na tvári a zvereným nákladom poberáme dolu. Treba ho dopraviť (či skôr odniesť po vlastných) do hotela vedľa Popradského plesa. Cesta ubieha veľmi rýchlo, pretože vysunutá polička nad mojou hlavou mi nedovoľuje pozerať inde ako pod nohy. So sklonenou hlavou kráčam celú spiatočnú cestu. Ide sa mi dobre, ale priznám sa, že napokon ma najviac zo všetkého bolí krčná chrbtica.
Slepačia polievka pre telo i dušu
Hoci sa hovorí, že dobrého veľa nebýva, v tento deň to neplatí. Okrem splneného dávneho nosičského sna nás milo prekvapí príjemné stretnutie so spolužiačkou Mirkou, ktorá brigáduje ako čašníčka práve v hoteli pri Popradskom plese. Výborná slepačia polievka, ktorú nám prinesie, chutí po dobre vykonanej práci dvojnásobne. Posledná furmanka mala trochu iný charakter ako práca, ktorú som v lete ako brigádnik poctivo vykonával na kamióne. Po stovkách ton prepraveného dreva či sladkých dýň bola 15-kilová fúra peknou bodkou za poslednými prázdninami.
MICHAL GONDA, 5. FBP
