Má veľmi blízky vzťah k našej univerzite. Je "otcom" jej nadčasového areálu, ktorý koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia spolu so svojimi spolupracovníkmi vysníval, naprojektoval a postavil. Ako vraví, mnohí z jej pedagógov a študentov boli jeho dobrými priateľmi. Napriek veku a pošramotenému zdravotnému stavu živo sleduje dianie na "svojej" škole aj dnes. Jedným z prostredníkov je aj náš dvojtýždenník. Sme hrdí na to, že patríme k jeho priateľom. Niet však nad osobné stretnutie, a tak sme ho koncom roka navštívili v jeho dúbravskom byte. Inžiniera architekta VLADIMÍRA DEDEČKA, významnú osobnosť slovenskej architektúry 20. storočia, ktorej rozsiahle a významné dielo má svoje pevné miesto v kultúre a histórii Slovenska.
Priniesli sme mu darček. Leteckú snímku dnešného areálu SPU. Živo zareagoval a hneď komentoval, ako keby ani nebolo uplynulo toľko rokov odvtedy, čo ho projektoval. A vzápätí dodal: "Videl som mnoho európskych univerzít, ale dovolím si povedať, že vaša je najpôvabnejšia zo všetkých. Samozrejme, nie je to len moja zásluha, na jej vzniku sa podieľalo veľa ľudí. A veľa udalostí. Je to dlhá a zložitá história...
A tá nás veru veľmi zaujíma. O to viac, že je takpovediac z prvej ruky!
- Určite ste už veľa počuli o tom, že pre areál Vysokej školy poľnohospodárskej bola pôvodne vybratá lokalita žrebčína. Moji kolegovia zo Stavoprojektu nechápali, prečo chcem postaviť školu na ploche bývalého letiska. Pre nich to bola obyčajná zákazka, pre mňa životná príležitosť. Obetoval som projektu VŠP desať rokov života, od roku 1956 do roku 1966. Ale boli to najkrajšie roky môjho života! Využil som všetko, čo som sa dovtedy naučil.
Pán architekt, priblížte, prosím, našim čitateľom vtedajšiu atmosféru...
- Bolo to obdobie, keď sa socialistický realizmus už pomaličky odporúčal, odchýlili sa dvere na západ a mal som možnosť absolvovať niekoľko zahraničných ciest, v roku 1959 napríklad do Talianska. Na projekte VŠP pre lokalitu žrebčína som spolupracoval s Rudolfom Miňovským. V závere sme napísali, že stavenisko je absolútne nevhodné. Letisko, ktoré sa mi zdalo najvhodnejšie pre takúto stavbu, som bránil kade-tade v Prahe. Napríklad proti expertom Hruškovi a Ševčíkovi, ktorých vyjadrenia boli pre vládny výbor pre výstavbu rozhodujúce. Ak si myslíte, že tu, na Slovensku, niekto o niečom rozhodoval, tak ste na náramnom omyle! Všetko sa riešilo v Prahe. Tak to bolo.
Aké argumenty ste proti nim vytiahli?
- Zarečnil som si tam asi v tomto zmysle: "Keby boli niekdajší vládcovia takí obmedzení, ako ste vy, bola by Praha na Malej strane, Paríž v Quartier Latin, Berlín len na východnej strane Sprévy. Ráčte teda vziať na vedomie, že stojíte nielen pred problémom vysokej školy, vôbec nie, to je len omrvinka. Stojíte pred rozvojom a výstavbou budúcej Nitry! Zaujímavé, že na toto nezareagoval ani vtedajší projektant územného plánu. Neskôr však, keď už bol postavený most, cesta a letisko bolo preč, postavil za riekou celú Chrenovú! Nikto ma vtedy nepodporil. Nechali sme urobiť aj sondáž, ale to všetko neplatilo, stále sa muselo projektovať na žrebčín. Bol som viackrát v Prahe za intendantom Dzúrom, aby dal preložiť letisko. Spolu s Ing. Hamošom, s ktorým som si veľmi rozumel. Napokon sme ho "ukecali".
Čo zavážilo?
- V závere projektu sme napísali, že stavenisko žrebčín je pre zámer postaviť školský areál absolútne nevhodné. Vtedy totiž platil zákon, že stavebné povolenie sa môže vydať len vtedy, ak je súhlasné stanovisko generálneho projektanta s pozemkom. Návrhy na výstavbu na letisku sa začali robiť až na jar roku 1959, štyri roky nato, čo bol schválený zámer a vypísaná súťaž na projekt VŠP. Najväčšiu zásluhu mal minister Chudík. Prijal nás s Miňovským a povedal: "Tak, už sa s tým babrať nebudeme. Píše sa rok 1958 a škola stále nie je. Zámer je z roku 1953 a v 63. má byť odovzdaná." Zdvihol telefón a zavolal na krajský výbor strany do Nitry. "Zajtra nech je stavebné povolenie, no nie na žrebčín, ale na letisko!" Podmienkou bolo, že sme museli urobiť nový návrh úpravy územného plánu. (O tom všetkom sú dokumenty v štátnej galérii, na útvare hlavného architekta, v štátnom archíve, na ministerstve výstavby a techniky v Prahe.) Potom bolo treba Dopravoprojekt presvedčiť, aby vyprojektoval komunikáciu cez Nitru, aby vznikol most, aby kanalizácie a vodárne zastavili stekanie vody zo Zobora, skrátka problémov bolo neúrekom.
Pán Dedeček, vám sa podarilo v tých tvrdých rokoch, ako ste hovorili, presadiť koncept, ktorý je vskutku nadčasový. Areál sa hrdí titulom Stavba 20. storočia a jeho unikátnosť chodia obdivovať milovníci a znalci modernej architektúry z domova aj zo zahraničia, adepti architektúry píšu o ňom diplomové práce...
- Spomínal som, že v roku 1958 mlel tvrdý socializmus už z posledného. Situácia sa trošku uvoľnila, architekti dostávali pozvania do zahraničia. Naraz sa čosi zlomilo režim si uvedomil, že by sme mali dobiehať Európu. Krajským tajomníkom to ešte chvíľu trvalo, ja som mal potom ešte problémy s projektom vysokej školy, niektorí predstavitelia stále na mňa útočili. Aj Pražáci v mnohom krútili nosom, nielen nad návrhom auly, nad všetkým. No boli aj takí, ktorí mi veľmi pomohli. Najmä prof. Ján Hučko, mimoriadny človek z Nitry.
Aula, tá si zaslúži samostatnú kapitolu. Veď sa popri starodávnych symboloch ujala ako jedna z dominánt modernej Nitry.
- Ak si pozorne všimnete areál univerzity, vidíte, že všetky objekty sú v základných geometrických tvaroch. Aj to má svoje vysvetlenie. Predtým, ako som sa kvalifikoval ako architekt, pôsobil som ako učiteľ deskriptívy a kreslenia na stredných školách. Do deskriptívy som bol zaľúbený... Ale vrátim sa ku kruhovej aule: urobil som množstvo alternatív. Všetky návrhy sú v Národnej galérii a skôr, ako sa to založí do archívu, chystajú výstavu mojich projektov, na ktorej budú tieto náčrty vystavené. Verím, že sa zámer podarí a budem vás môcť na výstavu pozvať. Tam uvidíte, ako sa to postupne vyvíjalo.
Rád si spomínam na svojho profesora Belluša, ktorý presadzoval klasický návrh kompozície s osou nástupovou a osou prevádzkovou. Na ich skrížení mal byť komunikačný bod, hlavný bod kompozície, jej ústredný motív, ktorý mal ovládať celý súbor stavieb. Pracoval som uňho v poslednom ročníku, mali sme ateliérové štúdium, pretože on sa venoval navrhovaniu škôl a kultúrnych stavieb. Nekreslil, ale chodil medzi nami a hovorieval: "Pán kolega, toto by bolo lepšie takto," zobral ceruzku a robil kruhy vo vzduchu: "Tu by mal byť kompozičný stred." Priznám sa, bol som trochu drzý, chlap, čo mal za sebou šesť mesiacov v zákopoch a dva a pol roka v uniforme, čiže nijaké decko, ale človek, ktorý vedel, čo chce. Niekoľkokrát som mu podstrčil papier, aby mi tie kruhy teda nakreslil. Napokon sa otočil a vraj: "Vy otrava jedna, tak robte, ako myslíte!" Tresol dverami a odišiel.
A predsa sa točí...
- Už som mal načrtnutú snáď šiestu alternatívu školy a stále to boli tvary hranaté. Zásadne som sa vyhýbal kruhu, pretože ten bol vtedy v móde, no a ja som nechcel nasledovať tento trend. V tej dobe sa štúdie museli predkladať na tzv. technickej rade. Tej sa nič nepáčilo. Aula nemala ešte definitívnu formu. Iba tú, ktorú som navrhol ja, teda podobu nakloneného ufa. No statici to nechceli robiť. Argumentovali, že pri naklonení bude nerovnomerné zaťaženie podpôr v sále, že to nedokážeme vydimenzovať a kto to vraj spočíta! Nešlo totiž o statické, ale o metronomické spočítanie, lebo pri ukladaní šalovacích dielcov musel byť všade presný bod, nadmorská výška, kvôli lešeniu. Čiže, geometer musel tento bod vypočítať a zamerať. Naň sa teleskopicky zdvihlo lešenie a položil sférický trojuholník. Bolo to veľmi zložité. Pri celkovom pohľade a hodnotení architektonických diel si treba uvedomiť, že rok spracovania štúdie nie je vždy aj rokom realizácie. Tak vznikli mylné interpretácie, napríklad v hľadaní paralely medzi VŠP a novou Brasiliou Oscara Niemayera. Niektorí namietali, že návrh som odkopíroval, vraj je to plagiát, ale nie je to tak. Bol to úplne nanovo riešený problém, už svojou konštrukciou a všetkým ostatným. Vtedy som si spomenul na to, ako mi môj učiteľ kreslil do vzduchu kruhy a uznal som, "starý" bol prorok!
Vajatanie bolo teda zdĺhavé a bolestivé, ale stálo zato, každý našu aulu obdivuje. Zvonka aj zvnútra, stačí sa opýtať tých, ktorí tu zažili mimoriadnu atmosféru promócie či inej akademickej slávnosti...
- Viete, ja som ani netušil, že z toho bude taký zázrak. Nie je to len moja zásluha, podieľalo sa na tom veľa ľudí. Ja som navrhol len tvar. V tejto súvislosti musím spomenúť niektorých z mnohých kolegov, s ktorými som spolupracoval. Ing. Farkaša, skúseného, úžasne múdreho statika z Nitry. Podujal sa, že naprojektuje lešenie. Ďalej výborného statika Mesíka, ale aj Ivana Korca, nitrianskeho architekta, ktorý napokon vybehal potrebné dva milióny, nevyhnutné na dokončenie tohto netypického diela. Dobrých spolupracovníkov bolo však na Pozemných stavbách omnoho viac.
Žil som s tou stavbou, nebol som iba projektantom diela, ale chodieval som do Nitry aj počas výstavby. O čo išlo? Pozemné stavby Nitra bol vtedy malý podnik, ktorý nedokázal takúto zložitú stavbu realizovať. A tak sa vyskytovalo veľa technických chýb. Kolega Karol Pataky mal na mňa vždy milión otázok, počas stavby som korigoval vykonávací projekt technických pavilónov A, Z, T a CH, ktoré boli navrhnuté spolu so zariadením.
Chodieval som aj za učiteľmi, s každým som si nakreslil riešenie jeho pracoviska, kde bude stáť stôl, kde digestor, venoval som tomu veľa pozornosti. Aj medzi pedagógmi som mal priateľov. Navyše, blízka mi bola aj problematika, ktorá sa na škole vyučovala. Treba zdôrazniť, že na zrode areálu sa od roku 1959 významne podieľal aj vtedajší rektor, profesor Špaldon. Urobil úžasne mnoho pre školu, hovoril priamo do konceptu. Ale proces "boja" o pozemok nepozná, to išlo mimo školy. Bola to vec urbanistov, geológov, stavbárov.
Kedy vlastne padlo definitívne rozhodnutie?
- Presne si pamätám termín zasadnutia komisie, ktorá koncept prijala a na ktorej sa zúčastnil aj rektor. Bolo to 16. novembra 1959. V to ráno, vlastne v noci o druhej, ma prebudila moja žena a vraví: "Tvoje ďalšie dieťa je na ceste." Bývali sme na malom sídlisku medzi Račou a Bratislavou, no klinika bola v Rači. Hovorí mi: "Koňa sedlaj, ideme peši." Bola zima, začal poletovať sneh. Vždy, keď na rodičku prišli bolesti, vyzliekol som vetrovku, položil ju na zem, ženu na ňu a tŕpol som, aby nezačala rodiť na ceste. Našťastie sa to podarilo. Po peripetiách porodila nášho syna Vladimíra napokon v bratislavskej pôrodnici. V ten istý deň som cestoval do Nitry a vedecká rada VŠP sa pozitívne vyjadrila k schváleniu mojej štúdie... Povedzte, dá sa zabudnúť na takýto deň?
Apropo, dátumy. S úžasom počúvam, s akou láskou rozprávate o dejinách Nitry, Slovenska, Európy. Sám vravíte, že ste v rokoch mladosti stále nosili pod pazuchou dejepis, nie knižky, potrebné do školy, ale svetové dejiny a potajme ste ich študovali pod lavicou. A predsa sa z vás nestal historik, ale architekt. Zamiešal karty osud?
- To, že som vyštudoval architektúru, spôsobila vlastne náhoda. Chcel som študovať históriu, no to sa nedalo samostatne, iba v kombinácii so sociológiou, ktorá však v tej dobe mala už ideologický podtón. Vravel som si, to nie je nič pre mňa. Písal sa začiatok roka 1948. Chcel som z krajiny odísť a študovať dejiny na parížskej Sorbonne. Hovoril som veľmi slušne po francúzsky, aj po nemecky. Na konkurze som uspel a študijné miesto som získal. No môj strýko Mazur, povereník, presvedčený komunista, bol proti tomu, aby mi vydali pasovú knižku. Obával sa, že ak ma pustia na západ, už sa nevrátim. Moja mamka, tvrdá a zrobená žena, však išla za ním a povedala mu: "Ty, Jano, ja som musela predať svoju zlatú americkú brazoletňu (náramok), aby som chlapca vystrojila, vieš, že sme chudobní ako kostolné myši. Keď mu nedáš pasovú knižku a zničíš mu budúcnosť, prekolem ťa!" Napokon som teda pas dostal. Ale neskoro. Pricestoval som do Prahy a tam na mňa čakal odkaz, aby som sa vrátil domov, pretože miesto mňa už do Paríža odišiel náhradník. Po návrate domov som uvažoval, čo a ako ďalej.
A rozhodli ste sa pre štúdium architektúry...
- Rozpoviem prečo. Od detstva som veľa kreslil. A dobre. Žili sme v dome, kde býval aj Bazovský, Benka. Profesor Záborský ma brával na osobitné hodiny kreslenia, Weisz-Kubínčan do ateliéru, tiež ma učil kresliť. Raz prišiel do môjho rodného Martina architekt Čermák, známy projektant kostolov z Olomouca. Rekonštruoval starý románsko-gotický kostol. Tak som uvažoval: "Čo je najbližšie k histórii? Veď polovica histórie sú dejiny umenia a základom dejín umenia sú dejiny architektúry. Čo sú najstaršie historické pamiatky? Ani sochy, ani maľby. Stonehenge, kamene, základy, vykopávky, Pompeje. Vedeli by sme niečo o antike, keby sme nemali Pompeje? Asi len veľmi málo. Takže základom našej kultúry je architektúra, ktorá je na rozmedzí techniky a umenia. Dejiny a architektúra ležia vedľa seba. Keď rozprávam o gotike, musím zároveň hovoriť o katedrálach. A je tu ten Čermák, videl som, ako robí rekonštrukciu..." A to rozhodlo.
Z vašich slov priam srší, že máte rád mladú generáciu, zaujíma vás aj osud našej univerzity, takpovediac jedného z vašich "detí". Máte za sebou veľké dielo, významom, ale aj rozsahom, čo potvrdzujú kopy projektov vo vašej obývačke, pripravené na uloženie v galérii. Prihovorte sa, prosím, našim študentom!
- Naša mládež je nádherná, takú sme nikdy nemali! Len sociálne prostredie je nebezpečné, preto sa obávam, aby mnohí z mladých neskĺzli, aby sa ich ohromný talent nestratil. Podľa mojej mienky by sa mladí ľudia nemali vzdialiť od svojich národných a morálnych tradícií, nemali by prijať konzumný spôsob života. Je to nebezpečné pre ich vlastnú budúcnosť. Odporúčam im, aby svoj talent využili pri skromnosti a vzájomnej solidarite a hľadali zdroje v našej slovenskej národnej a morálnej podstate. Nie, nie som nacionalista, veď jeden z mojich starých otcov bol Maďar a prastarý otec Čech. Toto, čo hovorím, platí pre celý stredoeurópsky priestor. Sme drobné národy, nepotrebujeme miliardy, ale šťastné rodiny, nádherné ženy, pekné lásky a dobré deti.
Je nutné, aby sme obrábali pôdu. Hlavnou náplňou študentov vašej univerzity nie je sadnúť si do úradu, ale starať sa o to, aby sa Slovensko znovu zmenilo na krajinu, ktorá je obrobená ako záhrada. Vravím, vyrobme si potraviny, keď ich budeme mať dostatok, prežijeme všetko, nedotknú sa nás žiadne krízy. Keď si má človek čo obliecť, kde bývať a čo jesť, nepotrebuje miliardy. Ja som nikdy nič nemal, ani teraz nemám. A to som bol najlepšie platený architekt v Československu! Peniaze som neukladal do vrecka, ale investoval do cestovania. A neľutujem to, prešiel som celú Európu, veľa som sa naučil. Študentom odkazujem: "Buďte sami sebou, nemusíte sa dívať do cudzích zrkadiel!"
KATARÍNA POTOKOVÁ
Záber jeho architektonickej tvorby je mimoriadne široký. V rokoch 1955 až 1994 zrealizoval vyše 75 budov a školských, kultúrnych, administratívnych, športových aj obytných areálov, o.i. objekty základných a stredných škôl, areál VŠP Nitra (1965), internáty v Mlynskej doline, Bratislava, Prírodovedecká fakulta UK, Matematicko-fyzikálna fakulta UK, Slovenská národná galéria v Bratislave, Slovenský národný archív, VŠLD Zvolen, Štátna banka Považská Bystrica, administratíva TANAPu, Palác kultúry a športu VŽKG Ostrava Vítkovice, Incheba Bratislava, Najvyšší súd SR Bratislava, Obchodné centrum Devínska Nová Ves a mnohé ďalšie. Je nositeľom Štátnej ceny za prácu v školskej výstavbe s prihliadnutím na projekt Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre.
Architekt V. Dedeček odišiel do dôchodku v roku 1989. Žije v Bratislave.
