Slnko vyšlo z opačnej strany. Struny vibrujú. Tón sa však privrel v sklade na ohlodané emócie. Gangstri v mene lásky rozstrieľajú limuzínu sympatií. A človek? Ten padá oproti betónu s otvorenou náručou. Čo sa zdá kruté, je vlastne prirodzené.
Raz večer ma na chodníku pri Mladosti premkol chlad. Pardon, nie premkol. Zomkol. Do lopatiek silno udreli čiesi kolená. Vyrazili dych z bránice, asfalt sa zdvihol a bum! Do čela (odvtedy je tam zvislá jazva.) Voľajaký upír ma prepadol vyhrážajúc trýznením a vytrhnutím jazyka. Vraj otvoriť moje artérie je ľahšie, ako zobrať dieťa od cukríka. V strachu som sklonil hlavu a uzrel srdce. Viselo na opačnej strane a bilo pospiatky. Akoby chcelo vrátiť čas. "Takto to nefunguje," povedala osoba.
"Ja viem. No ukáž mi kozu, čo neuteká od noža."
Čo sa zdá zlé, je vlastne dobré.
Tak som tam sedel (kľačal, vznášal sa?) tri hodiny. Dažďové kvapky padali ako stokilové nákovy. Budem tu "trapošiť" do sunrisu? Boh vie. Ale nechce povedať. Takto sa všetci stretávame s vlastným svedomím. Kto má lepšie argumenty, rozhodne deštruktívny mindwrestling. Nie všetci majú žalúdok vystavať piedestály z hláv priateľov. Ani piť ich krv. Ale často to robíme, ani si neuvedomujeme. Prečo? Pretože to, čo sa zdá byť dobré, je iba náhoda.
