Lipa nie je len strom s liečivým kvetom a symbol slovanstva, ako som si donedávna myslela. Stará lipa, rastúca v švédskej dedine Rashult, inšpirovala luteránskeho pastora Nilsa Ingemarssona, aby si svoje meno rozšíril o prímenie Linnaeus. Teplo, teplo, prihára...je to jasné, veď to "L." poznáme z učebníc botaniky! Áno, synom spomínaného Švéda bol CARL von LINNÉ, ktorému príroda a štúdium jej zákonitostí učarili natoľko, že ríšu rastlín a živočíchov usporiadal do pevného a jasného systému! V máji tohto roku, presnejšie dvadsiateho tretieho, si svet pripomenie úctyhodné tri storočia od jeho narodenia.
Životopisci uvádzajú, že malý Carl sa veľmi živo zaujímal o prekrásnu otcovu záhradu vo farnosti Stenbrohult, poznal latinské názvy všetkých rastlín v nej. Ba naspamäť i niektoré knihy o botanike. Základné vzdelanie získal od domáceho učiteľa a neskôr v škole vo Växjö. Škola ho veľmi nebavila, vynikal však v matematike a fyzike, a, samozrejme, v náuke o prírode. Pred dokončením gymnázia odporučili profesori otcovi, aby dal syna radšej do učenia. Ten sa však poradil s odborníkmi, a tak Carl začal študovať na univerzite v Lunde, neskôr medicínu v Uppsale. Šťastena mu žičila, keď mu umožnila zoznámiť sa s profesormi, ktorí určili jeho ďalší osud. Prof. Stobaeus aj prof. Celsius mu dali k dispozícii svoje vedecké knižnice aj herbáre. V roku 1735 bol v holandskom Harderwijku promovaný na doktora medicíny. No i keď po návrate do Švédska slávil v Štokholme veľké úspechy ako lekár, nebol šťastný, všetko ho ťahalo do prírody, k obľúbeným prírodným vedám. Pustil sa touto cestou a v roku 1741 ho menovali za profesora botaniky na univerzite v Uppsale. V päťdesiatke bol povýšený do šľachtického stavu. Prínos vedeckého diela Carla von Linné do veľkej knihy ľudského poznania je grandiózny. "Človek nie je ani kameň, ani rastlina, je teda živočích." Iba drobné zrniečko jeho múdrosti na záver...
