Milovníci poézie dobre poznajú jej tvorbu, ktorá odráža pocitový svet súčasnej ženy v kontexte vzťahov najrôznejšieho druhu. Prežívajú autorkino osobité videnie sveta, začarované do veršov, ale aj pocity inojazyčných básnikov, pretlmočené do našej materčiny. Jej zbierky básní žijú svoj život v našich i zahraničných knižniciach. V encyklopédiách nájdeme mnoho informácií o jej živote, tvorbe. No zďaleka nie všetko. Do svojich spomienok hlbšie načrela, keď sme pri šálke kávy sedeli zoči-voči v dome jej staručkej matky v Zajačej doline pri Leviciach. Zoznámte sa, prosím, aj vy s MILOU HAUGOVOU, jednou z najvýraznejších súčasných slovenských poetiek a prekladateliek, ktorá svoje študentské roky prežívala na našej alma mater.
Mila, akože to bolo, keď sa maturantka, zamilovaná do cudzích jazykov a literatúry, ocitla na poľnohospodárskej škole?
- Keď som v roku 1959 nastúpila na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, veru som ani netušila, že to bude pre mňa len prechodné obdobie a môj život sa bude odvíjať úplne iným smerom. Pôvodne som chcela študovať nemčinu a estetiku, ale z tzv. kádrových dôvodov sa mi to nepodarilo. VŠP prichyľovala v tých rokoch rôzne, veľmi zvláštne študentské osudy. Niekoľko z nich sa stretlo aj v našom ročníku. Viacerí si po skončení štúdia poľnohospodárstva vybrali odlišnú cestu životom. Jedna spolužiačka sa stala redaktorkou rakúskeho Kuriéra, druhá dizajnérkou v Kalifornii, ďalší spolužiak študoval opernú réžiu...
Prenesme sa v duchu do vašich študentských čias. Aké boli?
- Škola je v mojich spomienkach krásna, keď je človek mladý, všetko je krásne. Žili sme v hlbokom socializme, ale boli sme veselí, občas aj smutní, neustále zamilovaní, tak, ako študenti v každej dobe. Boli to roky veľmi ľahké, ale zároveň aj veľmi ťažké. Chodila som na Agronomickú fakultu, do tretieho zo šiestich krúžkov, zaradená podľa priezviska - Emília Labayová. Obľubovala som veľa predmetov, napríklad botaniku s vynikajúcou pani profesorkou Svobodovou, zoológiu s profesorom Čepelákom, fyziológiu rastlín, rôzne druhy chémie. Vybrala som si aj teoretickú diplomovú prácu na katedre ochrany rastlín. Veľký problém mi však spôsobovali praktické predmety a prax. Do školy sme nastúpili v roku 1959, no a po niekoľkých týždňoch nás už aj na tri mesiace šupli na prax na Malantu, na školský majetok. Pracovali sme pri zbere cukrovej repy, striedali sa v maštali. Podojiť kravu bolo pre mňa niečo také strašné, že na to dodnes s hrôzou spomínam. Silvestra sme so spolužiačkami tiež strávili na Malante, mali sme službu v ošipárni. Na druhej strane, práve kvôli týmto ťažkým podmienkam sme sa veľmi skamarátili, našli sa spriaznené duše a naše priateľstvá na diaľku pretrvávajú dodnes. Rada spomínam na Gabiku, Darinu, Pupu, Magdušku, Renátu, Iriku, Janu a iné kamarátky z tých čias. Keď sa však na toto obdobie svojho života pozerám z iného uhla, som aj rada, že som vyštudovala VŠP a nešla na filozofickú fakultu, pretože tu bol vo vyučovaní menší ideologický tlak. Odborné predmety sa predsa len nedali až tak vtesnať do predpísaných formúl. No a možno práve štúdiu na VŠP vďačím za to, že som sa hľadala, objavovala literatúru, knihy, kultúru a všetko, čo som mala rada.
Zažili ste aj ten skutočný, nefalšovaný internátny život?
Samozrejme, bývali sme na internáte pod hradom. V prvom ročníku nás bolo na izbe sedem, neviem, či tomu dnes ešte niekto z mladých uverí. Začiatky boli veľmi veselé a rušné. Pre mňa, jedináčika, bolo ťažké zvyknúť si na to, že sa nezhasínalo vtedy, keď som chcela spať, že nebolo ticho, keď som sa chcela učiť. Našťastie, Levice neboli ďaleko, a tak som každé dva týždne cestovala domov. Okrem školských povinností som mala obrovské množstvo záujmov, kultúrnych, spoločenských, súkromných. My, dievčence, sme boli stále zamilované. Vždy sa nám niekto páčil. Hádam sa terajší pán profesor Dušan Húska nenahnevá, keď naňho prezradím, že sa za ním otáčala celá naša izba...ostal naším šarmantným a milým priateľom...
Rada si spomínam aj na momenty, ktoré snáď zaujmú aj študentky, ktoré budú čítať tento rozhovor. Písal sa začiatok 60. rokov a my, dievčence s "uletenejšími" názormi, sme sa rozhodli obliecť podľa najnovšej módy, ako sme to videli v módnom časopise zo západu. Nosili sa krátke sukne po kolená so širokou spodničkou z akejsi umelohmotnej sieťky na muchy a v móde boli aj farebné pančuchy. Tak sme si tie biele, ktoré bolo v obchode dostať, zafarbili. Na červené, modré, zelené. Naše parádenie však neostalo bez odozvy. Pozvali nás na pohovor na fakultný výbor, že vraj zavádzame do školy buržoázne maniere! Našťastie to skončilo iba pokarhaním, lebo sme boli dobré študentky, ktoré dvíhali priemer ročníka. No a s odporučením, aby sme tieto "výstrelky" nosili iba po vyučovaní. Mali sme dokonca aj ročníkovú internátnu profesorku, ktorá kontrolovala, či nemáme nalakované nechty. A to sme mali osemnásť! Chlapci a dievčatá bývali na internáte striktne oddelene, návštevy boli povolené iba od 17. do 20. hodiny, na občiansky alebo internátny preukaz. Takže všetky schôdzky a "rande" sa museli odohrávať buď v treskúcej zime v parku, alebo v kine či divadle.
Napriek prísnosti sme my, nitrianski študenti, žili bohatým kultúrnym životom. Pravidelne sme navštevovali veľmi dobré predstavenia v tunajšom divadle, chodili do dvoch kín, v ktorých sa vtedy začínali premietať talianske a francúzske filmy. V Nitre bol vynikajúci amfiteáter, na ktorom sa konali filmové festivaly. Rada na to všetko spomínam!
Takže túžba po kultúre tam kdesi vo vnútri tlela...
- Že som nemohla študovať to, čo sa mi naozaj páčilo, som si nahrádzala iným spôsobom. Na škole vyučoval nemčinu pán profesor Kohút, ktorému vďačím za to, že som sa v tomto jazyku zdokonaľovala a nadviazala na gymnaziálne roky v Leviciach. Bez toho, aby som študovala nemčinu na vysokej škole, dostala som sa až na takú úroveň, že z tohto jazyka prekladám. Okrem toho som navštevovala kurzy angličtiny. A literatúra? Veľa som čítala. Raz do mesiaca, vždy keď dostali nový tovar, sme chodili do vynikajúceho kníhkupectva na hlavnej ulici a kupovali všetky novinky. Knihy boli pomerne lacné. V Nitre boli aj výborné antikvariáty. Ešte aj dnes nachádzam vo svojej knižnici rôzne publikácie, ktoré sú akvizíciou z tohto obdobia môjho života.
Gaudeamus, promócie. Ako si spomínate na túto slávnosť?
Promovali nás v Parku kultúry a oddychu. Okolo stodvadsať absolventov. Nijaké večerné šaty, ako to vidíme dnes. Mala som čiernu sukňu pod kolená, k tomu bielu čipkovanú blúzku a čierny kabátik so zlatými gombíkmi. Natupírované vlasy vyčesané do drdola. Hrubé linky okolo očí...a radosť z diplomu.
Kam smerovali vaše prvé kroky v praxi?
Po skončení školy musel každý nastúpiť na umiestenku. Ja na JRD v Rimavskej Sobote. Veľmi pekne ma prijali, predseda bol Maďar a po slovensky vedel len veľmi málo, preto sa veľmi potešil osobe, ktorá ovládala oba jazyky. Povedal mi: "Vy, Emike (tak ma volal), robte kancelársku prácu, píšte výkazy na okres, to ostatné my už urobíme." V Rimavskej Sobote som sa veľmi spriatelila s Ing. Evou Kišákovou zo Skalníka, ktorá pracovala v Tisovci. Spolu sme sedávali na poradách, naše priateľstvo trvá dodnes. Zostala verná poľnohospodárstvu, pracovala ako agronómka veľmi dlho a úspešne. Po roku som odišla z tohto miesta a začala som učiť na SPTŠ v Leviciach, neskôr v Ivanke pri Dunaji.
Porozprávajte nám o vašich literárnych začiatkoch!
- Literatúra bola mojou láskou od malička. Nedávno som si v starých veciach našla zošit z druhej triedy, kde je napísané: "Ja veľmi ľúbim písať a čítať". Myslím, že v tejto jedinej vete je povedané všetko. Knihy ma sprevádzali a sprevádzajú po celý život. Čo mi pamäť siaha, vždy som si písala denníky, zapisovala si všetko, čo sa mi páčilo, čítala rad-radom knihy, ktoré mi prišli pod ruku. Aj napriek tomu som sa k vlastnému písaniu dostávala veľmi pomaly. Ako ku všetkému vo svojom živote. Vydávala som sa 25-ročná, v tridsiatke sa mi narodila dcéra. Profesionálne som sa k literatúre dostala až v roku 1970, keď som začala pôsobiť na SPTŠ-ke v Ivanke pri Dunaji. Učil tam aj básnik Vojtech Kondrót, ktorému som spomenula, že tiež píšem básne. A on na to: "To nemôžeš len tak písať do svojich denníkov, dones mi to ukázať!" Prečítal si moje práce, povedal, že je to celkom dobré a poradil mi, aby som ich poslala vtedajšiemu ministrovi kultúry, Miroslavovi Válkovi. To som aj urobila a postupne z mojich veršov vznikla prvá básnická zbierka, no a potom ďalšie a ďalšie.
Prečo práve poézia?
- Básne pokladám za disciplinovanú formu výpovede. Niekedy mám pocit, že v skutočnom živote príliš veľa rozprávam a v básňach sa musím limitovať. Je to ako s dýchaním. Báseň je akoby jeden výdych, čiže toľko sa dá a ďalej to už nejde. Písanie poézie som prijala ako formu života. Doteraz mi vyšlo už pätnásť básnických zbierok. Pre zaujímavosť, z posledných, ktoré sú mi celkom milé: Atlas piesku, Zavretá záhrada reči, Orfea, Zimný priesmyk, Rastlina so snom, Vertikála, Terče.
Vo vašej tvorbe sa často stretávame s pojmami z prírody a vidieka...
- Áno, ako vidíte, je to niečo, čo je stredobodom môjho záujmu. Záhrada a rastlina. Nemyslím, že by to malo nejaký súvis so štúdiom na vysokej škole. Možno vo väčšej miere s tým, že naša rodina vždy bývala na dedine. Otecko bol diplomovaný agronóm. Mám pocit, že láska k rastlinám a zvieratám je u mňa skoro rovnocenná s láskou k ľuďom. Záhrada, to je predĺženie mňa samotnej. Tu, hneď za múrom našej záhrady v Zajačej doline, kde býva moja mama a kde sa často zdržiavam, je už od roku 1976 nádherná vec: chov koní. Keď som bola dieťa, bývali sme v Topoľčiankach, kde je doteraz štátny žrebčín. Kone, rastliny a naši dvaja psi ma sprevádzajú ako prírodná súčasť a kulisa mojej tvorby.
A okrem prírody?
Druhá, pre mňa veľmi dôležitá vec, sú ľudské vzťahy. Väčšina mojich básní, v podstate všetky, aj tie, ktoré sa týkajú rastlín, zvierat a prírody, sa zaoberá medziľudskými vzťahmi. Či už vzťahom muža a ženy, matky a dcéry, dcéry a matky, alebo ľudí navzájom. To je základná téma, ktorej sa venujem a neustále sa okolo nej krútim ako po špirále.
Ovládate niekoľko jazykov, venujete sa aj prekladu...
- Som poetka, ktorá píše niekedy aj štyri-päť dní za sebou. Napíšem, odložím. Nepíšem každý deň pravidelne, poézia sa nedá písať na povel. Naopak, impulz musí prísť náhodne, niekedy je to povedzme "rozkaz" zo sna, inokedy sa znenazdajky zjaví zaujímavá veta, niečo sa v človeku nahromadí a v konečnom dôsledku vznikne z toho báseň. Keď netvorím, využívam čas na prekladanie. Hlavne poézie, z angličtiny, nemčiny, maďarčiny. Naposledy sme spolu s dcérou Elvírou preložili knihu nemeckej autorky Sary Kirschovej s názvom Krídla okna. Je to lyrika, ktorá je mi blízka. Sarah Kirschová býva pri Baltickom mori. More ma fascinuje. Je to jediná vec, ktorá mi tu na Slovensku chýba, myslím, že nielen mne. Prvýkrát som bola pri mori v roku 1963. Vidíte, a to je opäť spomienka na moje študentské roky! Vtedy mala VŠP sesterskú školu v bývalej NDR. Zúčastnila som sa na mesačnej tzv. výmennej praxi. Dva týždne sme pracovali na družstve a za zarobené peniaze sme mali výlet po pobreží. Navštívili sme nádherné miesta, ostrov Rujanu, Idensee, polostrov Usedom a mestá Rostock, Stralsund a Greifswald. Nezabudnuteľná spomienka na štvrtý ročník vysokej školy. Spomínam si, že som tam bola so spolužiačkou Renátou, neskôr manželkou profesora Kulicha, ktorá dlhé roky pracovala na škole.
Vo vašej biografii som sa dočítala, že pôsobíte aj ako pedagogička a vyučujete tvorivé písanie. Dá sa "spisovateľstvo" naučiť? - Učím osem rokov tvorivé písanie a esejistiku. Moji študenti sú z rôznych vysokých škôl, sociológie, práva, ekonomiky, manažmentu, filozofie a okrem toho sa zaujímajú o písanie a literatúru. Myslím, že ak niekto má talent, treba ho rozvíjať a trochu mu pomôcť naučiť sa "remeslu". Moji študenti väčšinou svoje nadanie využívajú tak, že tvorivým spôsobom píšu o oblasti, v ktorej pôsobia. Mám študentky kurátorky, píšuce o umení, mala som študenta, ktorý písal básne. Nemyslím si, že sa to naučil na našich seminároch, ale určité veci sme niekedy spolu korigovali. Vždy sa usilujem veľmi jemne usmerňovať svojich študentov a ukazovať im, aká úžasná je cesta k sebe samému, keď človek vie svoje pocity vyjadriť slovom.
Jeden slávny autor povedal, že písať treba za zavretými dverami a opravovať pri otvorených. Je to naozaj tak?
- Určite. Sama som redaktorka, ale redigovanie svojich kníh som prenechala iným. Aj keď som pracovala v redakcii časopisu Romboid, určité veci sme s autormi museli prediskutovať. Písanie je vskutku činnosť, ktorá vyžaduje samotu. Keď píšem, hrá mi hudba, aby som eliminovala zvuky, prichádzajúce zvonka. Všetky moje básne, všetky knihy vznikli v Bratislave, v betónovom paneláku, v malej pracovni, pri starom písacom stole. Keď som tu, v Zajačej doline, v záhrade, v prírode, nepíšem, lebo mám pocit, že to nepotrebujem. Uvedomujem si, že v meste píšem asi preto, lebo mi niečo chýba. Že si tvorbou vypĺňam akési prázdno. Tu, na vidieku, môžem prekladať, písať recenzie, ale básne, to nie. Keď bola dcérka malá, každý večer som jej rozprávala rozprávku. Vymýšľala som seriály na pokračovanie. Keď zaspávala, často som si myslela, pôjdem do svojej izby a budem písať. Pomaličky som si vyťahovala ruku z jej rúčky, keď sa naraz strhla: "Nechoď ešte!" Tu som si uvedomila, že píšuca žena sa musí nejakým spôsobom rozdeliť medzi literatúru, ktorá vyžaduje celého človeka a samotu, no a rodinu, ktorá potrebuje, aby mama bola prítomná nielen telesne, ale aj mysľou.
Vaša dcéra sa tiež venuje práci so slovom, prekladu. Nepadla teda veľmi ďaleko od stromu...
- Má aj kopu iných záujmov, neviem, či pri tejto práci ostane. Berie to ako zamestnanie, prekladá skôr prozaické veci. Pretože z písania a prekladu poézie sa uživia iba ľalie poľné a vtáctvo nebeské. Nechcem sa sťažovať, jednoducho, človek si toto poslanie vyberie. V podstate, ani nie som až tak ďaleko od poľnohospodárstva. Keď ma niekto nabáda, aby som povedala, ako vzniká báseň, ako prichádza inšpirácia, obyčajne použijem vetu, ktorá sa týka života rastlín: "Ja nie som botanik, som kvet." Nie som tá, čo opisuje, ale tá, čo kvitne. Ťažko sa hovorí o tom, ako vzniká báseň. Ale predstavte si to asi takto: slovo je semienko, ktoré padne do čiernej zeme a naraz sa z ničoho nič zjaví kvet. A vy sa len dívate...
Znalosť jazykov otvára svet...
- Vyrastala som dvojjazyčne, otecko bol Slovák, mamička Maďarka. Od malička som hovorila oboma jazykmi, čo mi pomohlo potom v škole, keď som sa začala učiť nemčinu. Neskôr pribudla angličtina, v škole povinná ruština a veľmi ľutujem, že som sa nepustila aj do francúzštiny alebo taliančiny. Akosi mi to nevyšlo. Znalosť jazykov využívam pri prekladaní poézie z angličtiny, nemčiny, maďarčiny. Spolu s japonskou priateľkou som prekladala dokonca aj poéziu jej krajiny.
Láka vás aj cudzí svet?
Veľmi. Nesmierne rada cestujem, zdedila som to asi po otcovi. Ako rodina sme sa veľmi veľakrát sťahovali. Narodila som sa síce v Budapešti, ale to úplnou náhodou, počas vojny. Mala som len štyri mesiace, keď sa naši presťahovali na Podkarpatská Rus, terajšiu Ukrajinu. Odtiaľ do Vrábeľ, potom do Nitry, Topoľčianok a nakoniec do Zajačej doliny. Keď som sa vydala, presťahovala som sa do Bratislavy.
Ktoré krajiny ste navštívili?
- Moja prvá zahraničná cesta smerovala k Baltu, ale to som už spomínala. Po skončení školy som si našetrila na cestu do Anglicka. Potom na dlhé roky cestovanie akosi prestalo, spoznávali sme len okolité krajiny. Po roku 1990 sa mi ako človeku činnému v literatúre otvorila cesta za hranice našej krajiny. Precestovala som kus sveta, boli to rôzne čítania, literárne a štipendijné pobyty. Ak mám spomenúť aspoň tie najkrajšie, tak to bola Viedeň, cesta do Paríža na Mesiac slovenskej poézie, potom do Londýna, Holandska, bola som v Nórsku a veľmi často som v Nemecku, nakoľko nemčinu ovládam najlepšie z cudzích jazykov. Potom som v rámci medzinárodného spisovateľského programu absolvovala trojmesačnú štipendijnú cestu do americkej Iowy. Čo vám poviem: rovina, obrovský kus oblohy, kukurica. Využila som tu prvýkrát v živote aj svoj vodičský preukaz na traktor. Prešla som na obrovskom americkom traktore cez kukuričné pole hádam päť metrov. To ste mali vidieť, akí boli všetci prekvapení! Vlani sa splnil môj životný sen, strávila som narodeniny vo Florencii. Vrátila som sa tak veľkým oblúkom do mladosti, pretože jedna z prvých kníh o umení, ktoré sa mi vtedy dostali do rúk, bola práve o tomto meste. Bol to nádherný zážitok a Taliansko sa odvtedy stalo krajinou môjho srdca. Možno sa na staré kolená začnem učiť aj po taliansky! Rada by som ešte navštívila nejakú exotickú krajinu, Japonsko, Irán, krajiny s úplne inou kultúrou. Cestovanie mi zatiaľ vždy prinieslo radosť a nové zážitky, no veľmi rada sa potom opäť vraciam domov, so všelijakými zážitkami a neobyčajnými predmetmi. Vždy si niečo prinesiem na pamiatku, zaujímavý kameň, koberček, dáku drobnosť. Musím sa priznať, že veľmi rada cestujem po Slovensku, zajtra sa napríklad chystám do Banskej Bystrice, kde okrem svojich čítacích a seminárových povinností navštívim aj Darinu, priateľku a spolužiačku z Nitry. Veľmi ma však poteší aj pešia prechádzka okolo mojej rozkvitnutej záhrady.
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa osobných aj tvorivých úspechov!
