"Však počkaj, prídeš na vysokú školu, a začne sa tvrdá realita!" vraveli rodičia, ich priatelia a priatelia ich priateľov. Pravdou je, že na vysokú školu som sa tešila už od základnej školy. Na vysokú školu sa isto aspoň trochu teší každý študent. Nové prostredie, systém, krásny organizovaný neporiadok, v ktorom sa človek môže nádherne "zašiť" a prečkať tých svojich pár rokov do štátnice. A v neposlednom rade - vedomosti! "Ale čo budeš robiť po škole?" ďalšia obľúbená hláška všetkých rodinných aj nerodinných príslušníkov.
Aj keď to niekedy možno nechceme počuť, odpovede z času na čas opisujú lákavé prostredie pracovného úradu, hypermarketov, zahraničných fabrík, ktoré sú priam odkázané na lacnú pracovnú silu slovenských magistrov a inžinierov všetkých druhov. Naozaj krásny kúsok pestrej mozaiky slovenského školstva. V konečnom dôsledku je naša poštátnicová realita vecou okolností, rozličných podmienok, ale hlavne nášho osobného prístupu.
Nie každý je od prírody dravým, ambicióznym inžinierom, vedeckým pracovníkom, architektom schopným predať svoje know-how. Sme vhodení medzi mlynské kamene. Zo západu sa na nás tlačí civilizácia úspechu, workoholizmu a kariéry. Doba sa zrýchľuje a my po skončení školy, s novučičkým diplomom, musíme čeliť tejto realite.
Väčšinou absentuje dostatočná prax a teoretické vedomosti nikdy nebudú mať prívlastok permanentné. Sme deti konzumnej spoločnosti, ktorá nanešťastie požaduje len výsledky, nezaujíma sa o proces tvorby. Bez praktických skúseností neobstojíme v nijakej konkurencii. Študentom všeobecne chýbajú praktické vedomosti a možnosti vzdelávať sa aj mimo vyučovania. Tieto negatívne javy sú však obrovskou výzvou k zmene. Otázka sa teda mení: Nie iba to, čo mi dajú, ale čo môžem ponúknuť ja?
Vyučujúci nás navádzajú na cestu, poskytujú nám pomoc, snažia sa vytvoriť podmienky a sme to my, ktorí hýbeme našou univerzitou, v konečnom dôsledku našou krajinou.
Príležitostí je mnoho, čoraz viac nadácií a programov nám vychádza v ústrety. Niekedy naozaj stačí obetovať kúsok osobného času a pohodlia, necestovať na víkend domov, prebrať zodpovednosť a otvoriť svoju myseľ. S malou podporou našich pedagógov, spriaznených duší a médií sa dá zrealizovať nejeden dobrý projekt. Takto môžeme cestovať, pracovať v tíme, prakticky sa učiť, získať nové kontakty, ale hlavne - ostane po nás niečo viditeľné. Práca, ktorá je hodná uznania.
Otázka bola teda vyslovená, odpovede nie sú vo vetre, ako spieva Bob Dylan, ale v nás samých. Verím, že kreatívnym a aktívnym prístupom k štúdiu a jeho možnostiam môžeme krok za krokom prispieť k zvýšeniu kvality vzdelávania. Uľahčíme tak situáciu sami sebe, ale aj tým, čo prídu po nás.
