e-poľnohospodár

My, ľudia, sme už raz takí. Radi sa započúvame do príbehov iných, pri tých dojímavých aj slzičku uroníme a možno sme (v kútiku duše) radi, že to nešťastie či zlý osud nezastal pri našej bráne. Možno práve táto ľudská vlastnosť vedie aj televíznych tvorcov, aby prostredníctvom poštovej obálky klopali na trináste komnaty ľudských duší. Stretnúť človeka..."Koho by som si tak raz pozvala na stretnutie? Komu poďakovala za niečo nekaždodenné?", preblesklo mi hlavou, keď som začula známu zvučku. Nerozmýšľala som dlho. Bol by to jeden z mojich učiteľov. Neučil ma písmenká, ani matematiku, ba ani iný predmet. Učil ma UČIŤ. Keď ma po maturite prijali za nekvalifikovanú učiteľku na dedinskú málotriedku, mala som veru malú dušičku. Predo mnou dva rady lavíc, v jednej druháci, v druhej štvrtáci. Zvládnuť na jednej hodine oba ročníky, to je fuška aj pre skúseného kantora. Moje obavy sa však začali rozplývať, keď ma riaditeľ školy posadil do kresla v malilinkej riaditeľni, dal mi do ruky pero a napísal so mnou prvé "prípravy" na ďalší vyučovací deň. Vysvetlil, čo a ako, aké pomôcky vybrať z kabinetu, ako si poradiť so žiačikmi, ktorým sa hodina zdala príliš dlhá. A všeličo iné, čo tvorí abecedu učiteľskej práce. Dobrosrdečný, láskavý a múdry človek, rodený dedinský učiteľ, ako z pera klasikov. Duša obce aj v spoločenských a kultúrnych rozmeroch. Mám pred sebou jeho vysokú, až asketickú postavu a usmievavú tvár. Žiaľ, už iba v spomienkach. Pán učiteľ Ján Antal už dávno nie je medzi nami, zákerná choroba ho z kruhu rodiny, milovaných žiakov i spoluobčanov vzala v mladom veku. Tohto vzácneho človeka by som si rada pozvala a poďakovala mu za jeho človečenstvo. Žiaľ, už nemôžem. Preto iba symbolické ďakujem, veď o niekoľko dní bude Deň učiteľov. Vynára sa aj vo vašich spomienkach niečo podobné? To som rada, veď na slovo vďaky, čo i len tichučké, nikdy nie je neskoro.

K. POTOKOVÁ