Neskôr mi pripadla úloha školiteľky študentov, ktorí k nám prišli v rámci študijných pobytov UNESCO. Mala som dvoch stážistov, jedného z Libanonu, hovoriaceho po francúzsky, druhého zo Sýrie, ktorý komunikoval po anglicky. Nebolo to pre mňa jednoduché, lebo som dovtedy nemala príležitosť konverzovať v týchto jazykoch, ale dohovorili sme sa. Stážisti obdivovali úroveň našej veľkovýroby a našu prírodu. Pritom aj krásu našich žien, čo ich často zaujímalo viac ako agrotechnika zeleniny, kvôli ktorej sem k nám vlastne prišli. Na pamiatku mi podarovali vodnú fajku, v Oriente známu ako nargilé.
Na KRV som sa sprvu pod vedením prof. Špaldona, ktorý bol aj mojím školiteľom v rámci externej ašpirantúry, venovala výskumu agrotechniky a štúdiu biologických vlastností semena zeleninovej papriky, neskoršie agrotechnike špenátu na priemyselné spracovanie, monokultúre papriky pri rýchlení a u nás vtedy prakticky neznámej pekinskej kapuste. Pracovné tempo mi vyhovovalo. Každý vedel, čo má robiť, ba medzi nami, pedagógmi, sa povrávalo, že stačí stretnúť vedúceho katedry na niekoľko minút hoci na chodbe a mali ste prácu aj na pol roka. Nevýhodou bolo, že pokusy so zeleninou vyžadovali veľa ručnej práce a v novovybudovaných skleníkoch museli byť nepretržité služby aj cez sviatky či soboty, nedele. Spočiatku sme nemali na výskum pridelených nijakých pracovníkov, takže nám vypomáhali pracovníci prijatí na prevádzku katedry. Bez ich pomoci by nebolo možné zabezpečiť potrebnú presnosť pokusov. Priam ukážkovým vzorom presnosti bol pán Knoll, ktorý mal na starosti aj prevádzku skleníkov. Svedomito pracoval pán Šurába, robotník, ktorý ochotne ostával aj nadčas, len aby sa práca dokončila. Neskôr pracoval na katedre ako technik Ing. Matuškovič, ktorý bol srdcom ovocinár, no veľmi mi pomohol aj pri pokusoch so zeleninovou paprikou. Dnes je už profesorom, k čomu mu gratulujem!
(Pokračovanie v budúcom čísle.)
