Začiatkom minulého storočia vystúpil na nitrianskej stanici z vlaku nezvyčajný cestujúci. Mal hustú bradu, dlhý kabát, na hlave plstený klobúk. V jednej ruke kufor, pod pazuchou prístroj podobný fonografu. Neprišiel sem náhodou. Už dávno ho priťahovalo bohatstvo ľudovej piesne v dedinách okolo Nitry. Korešpondoval s tunajšími kňazmi a učiteľmi a teraz prišiel osobne, aby sa oboznámil s odkazom minulosti na vlastné oči a uši.
Nitra vtedy nebola ešte veľkým mestom. Dediny nespájalo autobusové spojenie, nanajvýš nejaký ten fiaker postával pred stanicou. Na voze či pešo, to bol spôsob miestnej dopravy. Nie je vylúčené, že aj tajomný cestujúci sa do najbližších dedín, do Hrnčiaroviec, Čifár, Gýmeša, teda Jelenca, Žirian či Pohraníc vybral po svojich. Ľudia ho volali "bradatý" a zhromažďovali sa v škole či na fare, aby mu predspevovali svoje piesne, rozprávali balady a ľudové zvyky. Svedomito si ich zaznamenával. Ak objavil mimoriadne zaujímavú melódiu, navštívil dotyčného speváka či speváčku aj v ich príbytku. Kto bol ten neznámy? Zoltán Kodály (1882 - 1967), skladateľ a hudobný pedagóg, ktorého meno pozná celý svet. V diele pod názvom Ľudové zvyky a balady spod Zobora zviditeľnil náš kraj. K Nitre ho viazali aj rodinné putá, žila tu jeho sestra Emília, ktorá sa v roku 1919 stala obeťou epidémie týfusu.
Ako sa hovorí, nielen chlebom je človek živý. Potrebuje potravu aj pre svoju dušu. Podľa Kodálya je to práve hudba. "Kto ju nemá, umiera na duchovnú anémiu", napísal raz.
V uliciach nášho mesta, v kraji pod Zoborom, zanechala svoje stopy hudobná veličina, ktorá hlásala, že najdokonalejším hudobným nástrojom je ľudský hlas. Skladateľ zomrel 6. marca 1967.
