Znovu sa začal semester. Prvé ráno, prvé cviká ... Práve je čas obeda, ale keďže som si zabudol oraziť obed, idem to skúsiť na doplnkovú stravu. Mohol som rátať s tým, že v našich jedálňach sú od 12.30 nepredstaviteľné "šóry." Kým by som tento rad vystál, buď by som odpadol od hladu, alebo by ma prešla chuť do jedla. Nevadí, veď v ŠD Mladosť máme naše študentské véčko, kde bude iste niečo chutné v ponuke. Tu s hrôzou zisťujem, že kuchyňa je zrušená, nevarí sa! Prečo? Kto sa nás pýtal? Jednoducho to pánovi podnikateľovi nešlo tak, ako by si to predstavoval a najjednoduchšie riešenie problému je - zbaviť sa ho. Študenta, ktorého sa to najviac týka, sa nespýtal nikto. Tak si opäť hovorím, nevadí. Je tu bufet, kúpim si bagetu a do večere už vydržím. Aby tých prekvapení na dnes nebolo málo, zisťujem, že bageta vôbec nestojí 25 korún ako pred rokom, ani 35 ako pred Vianocami, ale rovných 45! Študenti si dávno zvykli na to, že v bufete Mladosť, ktorý prevádzkuje ten istý pán podnikateľ ako V-klub, je všetko vždy o 20 - 30 percent drahšie ako inde. Veď na kom by sa dalo ľahšie zarobiť, ako na študentovi? Chystáte sa do véčka v pondelok, utorok alebo v stredu večer na kofolu? Pripravte sa na to, že skôr ako za pol hodiny sa obsluhy nedočkáte, pretože tristo hostí obsluhuje jedna čašníčka a tá si pri plnom bare stihne ešte aj zatelefonovať.
Čo by sa s tým dalo robiť? Obrátiť sa na mojich zástupcov v študentskom parlamente, ktorí s aktivitami pána podnikateľa nič nemajú, sťažovať sa na lampárni alebo držať tempo a krok? Pri pohľade na oznam visiaci na vrátnici, ktorý oznamuje šesťdesiatpercentné zvýšenie bytného, mám svoje pocity a dojmy z prvého dňa v letnom semestri kompletné a odchádzam so sklopenými ušami tam, kam patrím - na "komfortnú" internátnu izbu. Veľa šťastia v novom semestri, študenti!
