Dnes o nevere. Napriek blížiacemu sa dňu všetkých zamilovaných. Nie je to síce pekná vec, ale prihodiť sa môže každému, udrie ako blesk z jasného neba. Tak ako mne. Bola som neverná Vincentovi. Už som sedela v aute, ktoré ma viezlo na ozajstné živé stretnutie s ním a jeho tajomnými impresiami, zakliatymi do jedinečných obrazov s neopakovateľnou žlťou slnečníc a obilných lánov. Myšlienky blúdili kdesi ďaleko, v duchu už naskakovala husia koža z blížiaceho sa "osobného" stretnutia, keď moju pozornosť upútal - iný obraz.
Neveľký, vari tak do väčšej dlane, tróniaci na palubnej doske, hýril meniacimi sa farbami a tvarmi. To však nebolo všetko! Obraz aj rozprával! Ľubozvučnou slovenčinou nás krok za krokom navigoval, aby sme na plánované rande prišli včas a bez problémov. Nevedela som odtrhnúť zrak od tohto malého zázraku techniky. Malá "škatuľka" satelitného navigačného zariadenia ma celkom dostala! Na chvíľu som aj na čudáka Vincenta zabudla!
Z ohúrenia som sa prebrala až pred nádherným stĺporadím galérie, ktoré už zďaleka hlásalo, že sú v ňom ukryté nádherné plátna nevyčísliteľnej hodnoty. Medzi sto päťdesiatimi vystavovanými dielami Vincenta van Gogha, zozbieranými z galérií celej Európy, síce slávne slnečnice neboli, ale naplno ich nahradili čarovné irisy, jedáci zemiakov či charakteristické tváre sedliakov, ktoré umelec s takou obľubou kreslil a maľoval. Zážitok, ktorý sa slovami nedá opísať, treba ho prežiť. Vrelo odporúčam do vašej pozornosti, urobte si výlet do múzea krásnych umení hlavného mesta susednej krajiny. A pošepkajte, prosím, Vincentovi, aby odpustil, veď tá moja nevera bola ich chvíľková!
