Doc. Ing. JÁN SIMONÍK, PhD.,
Katedra strojov a výrobných systémov MF, predseda Akademického senátu SPU
Vek: 59 rokov
Miesto narodenia: Hniezdne, okres Stará Ľubovňa.
Čím ste chceli byť ako dieťa?
Učiteľom.
Čo ste študovali a prečo ste si vybrali práve túto oblasť?
Vyštudoval som strojnícku priemyslovku, dva roky som pracoval ako konštruktér dopravných zariadení. Polovica spolužiakov narukovala (ja som po úraze na JRD mal modrú knižku)a druhá išla študovať, z toho siedmi na Mechanizačnú fakultu do Nitry, no a títo ma sem zlákali. Ináč som mal k tomu štúdiu blízko, pretože od ôsmej triedy základnej školy som počas prázdnin pracoval na družstve.
Koľko hodín má váš pracovný deň?
Veľa. Už od študentských čias mám posunutý biorytmus, pred polnocou nezaspím. Stále treba na sebe pracovať, ale aj kvôli materiálnemu zabezpečeniu rodiny. Najlepšie sa mi pracuje od šestnástej do dvadsiatej druhej hodiny. Treba však ísť aj domov a tam je tiež dosť práce, takže to striedam.
Ako by ste charakterizovali dnešnú mládež?
Je taká, aká má byť. Už od čias prvých písomných zmienok je staršia generácia nespokojná s mladou generáciou, mala a má k nej pripomienky. Ja som možno ovplyvnený povolaním, tým, že stále pracujem s rovnakou vekovou skupinou. Dlhé roky som bol vedúcim družstva žien, dorastencov, prípadne rozhodcom ľahkej atletiky. Môj kladný vzťah k mladým ľuďom je asi podporovaný aj tým, že sa často dozvedám o úspechoch svojich diplomantov. Odchoval som ich viac ako 90 a všetci sa v živote dobre uplatnili.
Ako vnímate slová byť pedagógom je poslanie?
Doslovne. Mám šťastie, že sa mi splnil sen, stal som sa učiteľom, a to je poslanie, nemôže to byť iba zamestnanie.
Aké vlastnosti na kolegoch vám imponujú a aké sa vám nepáčia?
Naša fakulta je zaradená medzi technické fakulty. Obdivujem kolegov, ktorí sú fundovaní odborníci, vedia jasne formulovať myšlienky, graficky sa vyjadrovať, ovládajú matematický aparát a majú za sebou hmatateľné výsledky. Nemám rád, keď sa učiteľ voči študentom správa nadradene, nafúkane, prípadne arogantne.
S kým by ste sa radi stretli a porozprávali?
S rodinou, ktorá žije v zahraničí. A tiež s Milošom Zemanom, podľa môjho názoru je vzdelaný, neskutočne sčítaný a vtipný.
Čo vás naposledy zaujalo v oblasti spoločenského života?
Som bytostne zviazaný s poľnohospodárstvom, špecializujem sa na zavlažovanie, a tak so záujmom sledujem všetko, čo s danou témou súvisí.
Čo by ste zmenili, keby ste mohli?
Tak teda hypoteticky. Rád by som zmenil ľudskú zlobu, zákernosť, ohováranie. Už sa rúbe v mojom lese a vtedy si človek uvedomuje pominuteľnosť ľudského života. Kladiem si otázku, či sa nedá žiť s pozitívnym názorom na život. Asi sa nedá, je to v ľudskej povahe.
Ako si dobíjate energiu?
Čítaním, vtedy okolo mňa prestane existovať svet.
Čo radi čítate?
Memoáre.
Prezradíte niečo o svojej rodine?
Manželka je už na dôchodku. Pôvodným povolaním je mechanizátorka, je majsterkou deviatich remesiel, takže sa nenudí. Na dcéry som, zrejme ako každý rodič, hrdý. Staršia chcela byť učiteľkou, štúdium geografie a matematiky ukončila na Karlovej univerzite. Mimochodom, z 35 študentov nastupujúcich na aprobáciu boli piati, ktorí zvolené štúdium ukončili promóciou. Učí v Prahe, má dve deti a v súčasnosti je na materskej. Mladšia dcéra ukončila lekársku fakultu, hneď po promócii dostala pracovné víza do USA, kde pracovala vo výskume. Má dve deti a taktiež je na materskej. Obe mi robia radosť.
Máte zlozvyk, ktorého sa neviete zbaviť?
Mám. Len ťažko viem odložiť rozčítanú knihu.
Aké máte koníčky?
Dlhé roky to bola atletika, neskôr akvaristika a stále beletria.
Aká je dovolenka vašich snov?
Rodina je ďaleko, a tak je mojím snom stráviť dovolenku s vnúčatami kdekoľvek na svete.
Humor je korením života - máte nejaký obľúbený vtip alebo veselý zážitok zo života, zo školy?
Humor mám veľmi rád, ale akosi to vychádza skôr na pasívny humor, pretože nemám nadanie na jeho interpretáciu. Medzi športovcami sme zažili toho veľa. Najviac však spomínam na študentský život, lebo ako ročník sme spoločensky žili veľmi intenzívne, ako na hojdačke, raz nás chválili, a často karhali. Na stretávkach najviac spomíname na situáciu, keď pri oslavách kolegovej svadby prišiel rektor robiť "poriadok" a bol "vyhodený" z izby s poznámkou "slušný človek zloží klobúk a predstaví sa". Vtedy išlo niektorým o existenciu, ale dnes na to spomíname s nostalgiou a je nám pri tom veselo.
