Logická reťaz súvislostí však nemá konca. Ľudská spoločnosť sa pohne smerom vpred iba vtedy, ak v nej budú jedinci, ktorí sa neuspokoja s daným krajcom chleba, ale budú chcieť napiecť lepší. Preložené do dnešnej rétoriky, budú chcieť fungovať na báze znalostnej ekonomiky alebo ekonomike založenej na poznatkoch. Čo to znamená? Že treba viac počúvať časom overené, venovať väčšiu pozornosť vzdelávaniu, vede, výskumu. Pretože tie u nás akoby v posledných desaťročiach stihol osud Popolušiek. Sú skromne odeté, v porovnaní s inými krajinami Európy či sveta im z rozpočtu pripadajú iba omrvinky. Veľa sa o tom v poslednej dobe hovorí. Na rôznych fórach a z rôznych uhlov pohľadu.
Stredná Európa - liaheň talentov?
Kde je vlastne kľúč k úspešnosti vo vedeckej a výskumnej práci? V čase, keď sa rozdávajú Nobelove ceny za výnimočné výkony v rôznych oblastiach vedy, je možno namieste otázka: z koho sa stane nositeľ tohto najvyššieho, aj keď často diskutovaného ocenenia? Zohráva v tomto smere svoju úlohu talent, genetické predpoklady? Na túto otázku zatiaľ veda nedala exaktnú odpoveď. Zaujímavé súvislosti však odhaľuje štúdium rodinného zázemia a rodokmeňov výnimočných osobností vedy a techniky. Túto mravčiu prácu vykonal známy maďarský lekár - genetik dr. ENDRE CZEIZEL, známy popularizátor tejto náročnej a mimoriadnej zaujímavej vedy. Vzal si na mušku štrnástich nositeľov Nobelovej ceny, ktorí majú nejaký vzťah k nášmu stredoeurópskemu regiónu, ktorý sa podľa mnohých literárnych zdrojov môže pýšiť aj prívlastkom "liaheň talentov." Tieto osobnosti sa narodili v rôznych častiach bývalého Rakúsko-Uhorska, pochádzali odtiaľto ich rodičia, prarodičia, prežili tu svoje detstvo či kus mladosti a dospelosti. Niektorí sa k svojej vlasti hlásili, hlásia, mnohí nie. Vedia prečo. Spoločenské či politické okolnosti od polovice 19. storočia a v celom nepokojnom dvadsiatom storočí spôsobili, že svoje nadanie a výsledky bádania na najvyšej úrovni dosiahli v najrôznejších kútoch sveta. Tam, kde platili iné pravidlá, kde im poskytli adekvátne podmienky pre náročnú vedeckú prácu. Prosto pre možnosť rozvinúť dar nebies.
Štrnásť géniov, štrnásť osudov
Menujme ich: Philipp Lenard (Nobelova cena za fyziku v roku 1905), Robert Bárány (za medicínu v r. 1914), Albert von Szent-Györgyi (za medicínu v r. 1937), Richard A. Zsigmondy (za chémiu v r. 1925), Georg von Békésy (za medicínu v r. 1961), Eugene P. Wigner (za fyziku v r. 1963), John C. Polányi (za chémiu v r. 1986), George A. Olah (za chémiu v r. 1994), George von Hevesy (za chémiu v r. 1943), Dennis Gabor (za fyziku v r. 1971), Milton Friedman (za ekonómiu v r. 1976), John C. Harsányi (za ekonómiu v r. 1994), Carleton D. Gajdusek (za medicínu v r. 1976), Elie Wiesel (za mier v r. 1986). Doktora Czeizela, ktorý sa predtým zaoberal problematikou dedičnosti talentu u umelcov, v prípade vedcov neviedla snaha o štúdium minulosti, ale hľadanie modelu, ktorý by objasnil, čo vedie k tomu, aby sa z niekoho stal génius, ovenčený tým najprestížnejším ocenením. Ako sám priznáva v jednom rozhovore, čakalo ho sklamanie. Zatiaľ čo u hudobníkov takýto model funguje - teda talent sa rozpozná v útlom veku, ľahko ho možno podchytiť, v rodine sa vyskytuje v kumulovanej forme - u vedcov možno pozorovať iba to, že sú mimoriadne múdri v určitej oblasti, ktorej sa maximálne venujú. Vezmime si osud Georga von Békésyho: diplom chemického inžiniera získal v Berne, neskôr v Maďarsku získal doktorát v odbore fyzika, no spočiatku nemohol dostať prácu. Neskôr ho zamestnali ako technika na pošte, kde mal za úlohu opravovať mikrofóny. Pri tejto práci sa začal zaoberať fyzikálnymi zákonitosťami ľudského sluchu a nakoniec získal Nobelovu cenu za medicínu. George A. Olah sa zas racionálne zamyslel nad voľbou budúceho povolania: nemôže byť lekárom, lebo neznáša krv, ale ani pedagógom, pretože tých slabo platia. Nakoniec si vybral štúdium chémie, v nej vynikol a v roku 1994 prevzal Nobelovu cenu.
Aj génius je len človek
Pre zaujímavosť a potvrdenie, že aj géniovia sú len ľudia, si pozornosť zaslúžia aj iné okolnosti zo života vedcov. Je veľmi zaujímavé, že dvanásť z menovaných sa oženilo, no len jeden z nich sa časom rozviedol, čo je podľa Czeizela možno znakom prezieravosti a životnej múdrosti: pomerne neskoro sa ženili, pravdepodobne si vybrali vhodné partnerky, pričom ich rozhodnutie determinoval nielen cit, ale aj rácio. Väčšina týchto významných vedcov žila pomerne dlho, boli teda zrejme dostatočne múdri aj na to, aby sa starali o svoje zdravie. Podľa Czeizela neslobodno nevziať do úvahy aj to, že spomedzi vybratých osobností bolo päť židovského pôvodu. "Zdá sa," píše genetik, "že vo východoeurópskej židovskej kultúre je zakotvené, ako čo najlepšie využiť danosti jednotlivca. Vzdelanie považovať za najcennejší majetok, ktorý si možno vždy a za každých okolností vziať "so sebou". Vo viacerých prípadoch sa dokázalo, že i keď rodičia, starí rodičia boli nemajetní, často aj za cenu iracionálnych obetí zariadili, aby deti dostali čo najlepšie vzdelanie."
Rastlinke sa darí iba v dobrej pôde
Ďalším mimoriadne dôležitým poznatkom, ktorý vyplynul zo štúdia rodokmeňov géniov bola skutočnosť, že talent a predpoklady sa nie vždy dokážu dôsledne presadiť. Hospodárske, politické a životné podmienky v posledných dvoch storočiach v mnohých ohľadoch hatili rozvoj talentov. Smutne znie konštatovanie, že zatiaľ čo talent mladého hudobníka či básnika možno podchytiť v mladom veku, nadanie pre vedu sa nie vždy prejaví v dostatočnej miere, a preto ho nemožno chrániť a pestovať. Uvedení vedci boli síce dobrými žiakmi, ale iba v niektorých ohľadoch, možno bola nápadná iba ich kreativita. Tú však spoločnosť, inokedy školský systém či jednoducho politická krátkozrakosť, ťažko tolerovali. Boli totiž príliš nápadní a vyčnievali z radu. Lenže genialita je konvertibilná: ak spoločenské prostredie nie je prajné, vedec odchádza a svoje schopnosti odovzdáva v prospech inej krajiny. Dokumentujú to aj osudy vedcov zo strednej Európy, ktorí svoje úspechy dosiahli v ďalekom svete. Nie je to náhoda, že sa jeden zo svetoznámych atómových fyzikov na otázku, v čom je tajomstvo "maďarského" úspechu v oblasti vedy, vyjadril tragikomicky v tom zmysle, že "treba včas zdvihnúť kotvy".
Bezhraničná veda
Mimoriadne zaujímavé čítanie poskytuje kniha dr. E. Czeizela, ktorá pod názvom Vedci - gény - dilemy vyšla v budapeštianskom vydavateľstve Galenus ešte v roku 2002. Dielo, prinášajúce výsledky exaktného vedeckého bádania, v pozadí ktorého však stoja neobyčajné osudy neobyčajných ľudí. Namiesto resumé niekoľko viet z doslovu: "…veľkosť krajiny neurčuje rozloha ani počet obyvateľov, ale jej duševný potenciál. Ľudský talent je najcennejším prírodným bohatstvom, ktorý sa spoločenskou hodnotou stáva vtedy, ak sa prejaví vo svojom tvorivom potenciále. Mimoriadne umelecké diela skrášľujú život človeka, zatiaľ čo výsledky vedy a výskumu sa merajú svojou užitočnosťou. Oboje slúži blahu ľudstva, pretože ich vplyvy prekračujú hranice štátov a záujmy malicherných regionálnych klík. Veda nepozná etnické, jazykové a náboženské hranice…"
