Kúpila som si predmet. Nie, neznamená to, že sa tu v Kufsteine oddávam alkoholovým, či inak na zdravý rozum negatívne pôsobiacim, seansám. Naozaj som si kúpila jeden z desiatich predmetov, ktoré mi majú spríjemniť zahraničný zimný semester. Keďže v Rakúsku ako študent nesmiem pracovať, znamenalo to pre mňa o pár radostí mesačne menej, ale už teraz viem, že nie je čo ľutovať.
Spomínaný predmet totiž pozostáva prevažne z exkurzií a každý vie, že kde je kopa študentov pohromade, nuda nebude. A o zahraničných študentoch to platí dvojnásobne.
Tak sa stalo, že sme sa asi štyridsiati v pomerne chladné piatkové ráno vybrali na prvú tzv. "turistickú" exkurziu. Po štvorhodinovej ceste plnej híkania a príliš častého "wow" sme dorazili na vysokohorskú chatu, ktorá mala na najbližších 24 hodín plniť úlohy učebne, internátu, večerného podniku aj stravovacieho zariadenia.
V nadmorskej výške okolo 1000 m sme teda začali študovať biznis nemecky hovoriacich krajín. Po krátkej "romantickej" prechádzke na priľahlý "kopček" (1605 m.n.m.) si nás domáci uctili tradičnou večerou a na dva drinky nás pozvala škola (aj keď rakúske pivo nechutí veľmi ako pivo a ich Schnaps sa zásadne podáva v polovičnejších dávkach ako náš tvrdý alkohol).
Nakoniec sme sa predsa len cítili ako doma. Aj keby možno málokto niečo také čakal (priamo v horách, kde je posledná zastávka pre horolezcov a potom sú už len skaly, zvieratká a neistý návrat domov), v tejto chate sme objavili čistokrvného, hneď z príchodu povestne pohostinného a srdečného slovenského zamestnanca. Bol to jeho posledný víkend pred koncom sezóny a my prví, a teda aj poslední Slováci v nej, tak bolo čo oslavovať.
Ráno bolo pomerne náročné aj preto, že podmienky na spanie nezodpovedali práve hotelu Ritz. Zato sme si dosýta užili "nadýchanú" saunu a symfóniu č. 40, tzv. Chrápanú, keď sme sa všetci (okrem profesora, pravdaže) stretli v podkroví na viac-menej spoločných posteliach, aké mali asi naposledy len trpaslíci v Snehulienke. Ale sranda predsa musí byť, tak sme pozbierali všetky svoje "pooslavné stavy" a vybrali sa na cestu domov - teda do civilizácie.
Keď tak teraz sedím v teple, čajík a spolubývajúci z penziónu pokope a pozerám na všetky tie fotky, prestáva mi byť ľúto, že tento mesiac takmer určite nepôjdem do kina a len ťažko si budem môcť dovoliť inú pizzu ako z krabice v potravinách.
Ale veď život je predsa krásny :-)
