Ako rád by som aj po rokoch prežil tie krátke, ale nezabudnuteľné stretnutia v jeho prítomnosti. Čas však plynie pre všetkých rovnako a pre neho sa naplnil. Zívajúca prázdnota bez jeho typickej prítomnosti, jeho slov, (prívetivého) pohľadu je citeľná dodnes. A keď sa plameň sviečky v týchto dňoch začínajúceho novembra, bez viditeľného závanu vetra, začína nakláňať na stranu za zvukov praskajúceho vosku, pripomína už nemožné - typickú prítomnosť ľudí, ktorých sme si vážili a mali radi - spomínam si aj na neho. Spoločnosť, v ktorej sme sa ocitli aj vtedy, bola skôr menej početná ako široká, každý hovoril s každým a všetci so všetkými.
Vždy zaujal, nebol suverén, skôr rozpačitý. Jeho vyjadrenia boli strohé, nie rozsiahle, málovravnosť mala však logický obsah a patričnosť k tomu, o čom sa hovorilo. Nevynucoval si pozornosť gestikuláciou ani zvyšovaním hlasu. Keď sa však ozval, to známe, ale zatiaľ nevysvetlené elektrizovalo okruh prítomných, ruka so zdvihnutým pohárom sa zastavila, začaté vety zostávali nedopovedané a pohľady a ucho vnímajúce hlas obracali sa k nemu. Tak skončilo aj toto zvláštne stretnutie. Podaním ruky najbližším v okolí a s vľúdnym pozdravom ostatných odišiel.
Postarší človek vedľa mňa - nepoznal som ho - skôr pre seba ako pre ostatných poznamenal: "Voľačo dobré a vzácne je v tom človeku". Spoločnosť pokračovala v zábave a rozhovoroch ďalej, ale niečo nehmotné a vypĺňajúce priestor a náladu okolo nás sa stratilo. Práve to, čo pri jeho slovách vypĺňalo naše podvedomie a vzbudzovalo našu pozornosť, to, čo možno nevedomky rozdával a čoho je medzi nami aj dnes tak málo.
