Tiranské letisko Matky Terezy je relatívne malé a vanie z neho provinčný duch. Pripomína nám skôr lepšie udržiavanú železničnú stanicu s minimom prechádzajúcich vlakov, na čo sme však z Bratislavy zvyknutí. Na parkovisko pred letiskom už štátu peniaze neostali, a preto sa parkuje na priľahlom udupanom štrkovisku. Vedľa však už nemecká firma stavia letisko nové.
Cestou do centra hlavného mesta vidno, že stavebný ruch vládne všade. Stavajú sa hlavne nové domy, prípadne sa upravujú cesty. Vidieť aj investície do obchodov, malých neznačkových benzínových púmp a pri Tirane sa objavil už aj prvý hypermarket.
Zahraničné firmy v Albánsku doteraz investovali len do predaja svojich výrobkov, na prílev medzinárodného kapitálu do výroby a služieb sa stále len čaká. Prvými lastovičkami sú Vodafone a Cosmote v telekomunikáciách.
Albánsko je štát, kde sa pravidlá priveľmi nedodržujú a vláda neposkytuje základné verejné statky, ako je ochrana vlastníckych práv, vynucovanie dodržiavania zákonov, prípadne budovanie infraštruktúry. Stavby vyrastajú okolo ciest chaoticky bez akéhokoľvek územného plánovania. Ak je už úzka cesta preplnená, začne sa pomaly rozširovať, dlhodobý plán rozvoja infraštruktúry je neznámym pojmom. Po príchode do centra Tirany je to ešte názornejšie, ulice sú prepchaté autami a nové budovy rôzneho štýlu vyrastajú nekoordinovane ako huby po daždi. Polovica Tirany bola však postavená za posledných desať rokov. Súčasný ekonomický rast je veľmi slušný, okolo 6 percent ročne.
Napriek relatívne slabej úrovni produkcie sú životné náklady v hlavnom meste vysoké. Bežný obed vyjde približne na 10 eur. Je to prekvapujúce, ale dôvod je jasný. Albánsko žije z transferov peňazí zo zahraničia. Od pádu komunizmu sa z Albánska vysťahovalo viac ako milión ľudí, čo predstavuje jednu štvrtinu obyvateľstva. Väčšina z nich pracuje a zarába v Grécku, Taliansku, Nemecku, prípadne aj v USA. Svoje úspory však posielajú členom rodiny, ktorí ostali doma. Je dlhodobou tradíciou v Albánsku, rovnako ako v iných podobných štátoch stredozemia, podporovať chudobných členov rozvetvenej rodiny. Transfery peňazí dosahujú až tretinu národného dôchodku a ťahajú ceny nahor. Pritom domáca produkcia viac-menej neexistuje, lebo ľudský kapitál vysťahovalcov doma veľmi chýba. Je ťažké nájsť čisto albánsky výrobok. V obchodoch sa predávajú talianske syry, nemecké pivá, tovary akýchkoľvek svetových značiek; domáce tovary s nízkou pridanou hodnotou sa dá kúpiť hlavne popri hlavných cestách alebo na trhoviskách. Cenovú konkurenciu veľkých obchodných reťazcov necítiť a ceny sú preto vyššie než svetové.
Veľká vlna albánskeho vysťahovalectva je dôsledkom najtvrdšej komunistickej diktatúry v Európe. V roku 1944 nastolil Enver Hodža tvrdý stalinistický režim, ktorý trval až do roku 1990. Hodža sa postupne rozišiel so všetkými svojimi socialistickými spojencami, ktorí sa vraj vzdali marxizmu-leninizmu. Najprv sa rozhádal s Titom, v roku 1960 s Chruščovom a po smrti Mao-Ce-Tunga sa rozišiel politicky a ekonomicky aj s Čínou. Totálna izolácia a komunistický systém spôsobili, že Albánsko bolo v roku 1990 najchudobnejšou krajinou Európy. Pritom krajina mala celkom slušný potenciál na rast. Nachádza sa len 80 km od Talianska, na juhu susedí s Gréckom, má dvestokilometrové pobrežie Jadranského a Iónskeho mora a dokonca aj prírodné zdroje ako uhlie, meď, nikel, chróm. Nesmelo by sa však za Hodžu investovať do výstavby 750 000 obranných bunkrov, ktoré teraz polorozpadnuté vytvárajú militantný ráz krajiny. Pritom náklady na bunker sú porovnateľné s nákladmi na postavenie jedného bytu.
V súčasnosti je Albánsko plné kontrastov. Asi v žiadnom inom štáte nie je na hrboľatých cestách tak veľa mercedesov ako práve tu. Osemdesiat percent z nich je vraj ukradnutých na západe. Na okrajoch Tirany však ľudia žijú v polorozpadnutých chatrčiach. Infraštruktúra je taktiež slabá, elektrina máva výpadky a bez stabilizátora napätia nám v Albánsku neodporúčali zapojiť notebook do siete. Problémy sú aj s dodávkou vody, hoci Albánsko je hornatá krajina a dobrej pitnej vody je dostatok. Zlé distribučné siete však nútia ľudí robiť si zásoby vody v sudoch na strechách domov.
