Po červenom koberci zväčša cupitajú črievičky filmových hviezd. Alebo dôstojne kráčajú hlavy štátov pri dôležitých svetových stretnutiach. Nepísaný, ale zákon. Ten mi skrsol v hlave dnes ráno, keď som si pohodlne kráčala do práce po novučičkom chodníku v smere od výstaviska. Nová asfaltka a z červených dlaždíc utkaný koberec pre peších, to je výsledok augustovej práce do bronzova opálených robotníkov a v tropickom teple sa hemžiacich ťažkých mechanizmov. Nie, tento "koberec" nie je určený celebritám, ale pre úžitok (aj radosť) nás, bežných ľudí. "Mnohí z tých `bežných` by si občas zaslúžili kráčať po červenom koberci," pohrávali sa myšlienky v mojej hlave. Mnohí majú za sebou výsledky hodné obdivu, aj keď nepracujú v žiari reflektorov. Ich výsledky sú na pohľad neviditeľné, ale o to dôležitejšie. Nie je ťažké uhádnuť, na koho v tomto septembrovom dni myslím…
September…vitajme teda v novom akademickom roku! Špirála, počas letných horúčav akoby spomalená, sa opäť roztáča na plné obrátky. Naše "oddýchnuté" posluchárne a laboratóriá sa už tešia na staré známe zvuky, farby, aktivity. Sú zvedavé na nové tváre, ktoré ich zaľudnia. Na všetko nové, čo tento školský rok prinesie. Tabula rasa, nepopísaný list. V histórii poľnohospodárskeho vysokého školstva na Slovensku to bude už po šesťdesiaty raz. Vysoká škola poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, ktorá bola založená rok po strašnej vojne, bola aj zárodkom vzniku našej univerzity. Vzdajme teda hold všetkým, ktorí tu boli pred nami a svojimi víziami predurčili, že obhospodarovať zem, to je veda, ktorú treba povýšiť na piedestál. A kráčať pred ňou po červenom koberci.
