Tak to v kúpeľoch chodí. Po procedúrach dobre padne kávičková siesta. A keď už hrešiť proti línii, tak sladučkou viedenskou. Ako áno, ako nie, pritrafila sa k nej aj viedenská spoločnosť. Starší bielovlasý manželský pár si prisadol k môjmu kaviarenskému stolíku.
Úsmevná zhoda okolností je okamžite dôvodom začať nezáväznú konverzáciu. O prekrásnom prírodnom prostredí bojnických kúpeľov, o príjemnom personáli a vynikajúcej vode, ktorá vracia zdravie. Čašníčka prináša šálky čaju a ešte teplú štrúdľu. Idyla. Skôr, ako sa rozlúčime, vezme pani nepoužité vrecúška cukru zo svojho i manželovho tanierika a ukladá ich do kabelky. A vysvetľuje, aj keď sa nič nepýtam... "Vždy ich nosím domov svojej rumunskej pomocníčke v domácnosti. Viete, je skutočne šikovná a pracovitá, ale veľmi chudobná, no a jej deti sa vždy veľmi tešia týmto sladkým darčekom." Neodpovedala som jej. A možno to stará dáma ani nečakala. Bola presvedčená o svojom šľachetnom čine. Moja viedenská káva s našuchorenou šľahačkovou čiapočkou však náhle zhorkla ako blen. Aj keď som mala, aj keď, obrazne povedané, máme cukru, koľko chceme. No niekoľko stoviek kilometrov od nás to tak nie je. Aj to je Európa. Táto epizóda sa odohrala 16. októbra, v Svetový deň potravín. Memento.
