Štúr (28. 10. 1815 - 12. 1. 1856) bol mimoriadny zjav tej doby. Vždy oduševnený ako prorok, plný základnej vedy. V dejinách Slovanov uskutočnil ten veľký div, že sa okolo neho združili Slováci, Moravania, Česi, Srbi z Vojvodiny a Šumadije, Chorváti, a to v najväčšej vzájomnej svornosti. Všetci sme bratsky žili, svorne pracovali, všetci sme horeli za vedou. Spolu sme sa učili i mučili, ak sme mali nejakú ťažkosť. Spolu a svorne, bratsky sme sa trošku i zabavili, ale iba začiatkom mesiaca, keď sme dostali nejaký ten grajciar z domu. Potom sa celý mesiac horlivo pracovalo. Štúr nám bol okno, cez ktoré sme s pýchou hľadeli na celé Slovanstvo a jeho úlohu v dejinách.
Štúrovou obľúbenou vedou bol dejepis. Vedel vychovávať z mládeže samostatné charaktery, vedel ju podnietiť a usmerniť na duševnú prácu, a čo je najhlavnejšie, mládeži sa páčila tá práca. Hodno bude načrtnúť tajomstvo Štúrovej magickej metódy. Hľa, tu je v krátkych črtách tak, ako som ju pochopil abstrakciou sám, ako päťročný Štúrov poslucháč:
1. Intuícia, nezostávať na povrchu, neosvojovať si hotové výsledky, ale ísť sám do hĺbky. Široký potok je plytký, úzky je hlboký.
2. Len to je platné, čo vášnivo, oduševnene utvoríme. Veda nestrpí nádenníkov.
3. Vec poznáme len vtedy, keď sme ju zoznali v jej rozvoji.
4. Disharmónia je nebezpečná pri vzdelávaní. Preťažiť jeden moment ducha, napr. pamäť, znamená zabíjať všetky ostatné duchovné momenty, cit, rozum atď. Človek takto vzdelaný je v živote ako rozladený klavír.
