Veru, už aj v nitrianskej mestskej hromadnej doprave cestujeme poeticky. Nesmejte sa, milí kolegovia, chodiaci do práce autom či po vlastných, je to číročistá pravda! Vôbec som si tento raz nenamočila pero do ironického atramentu a nemyslím na zostarnuté, opotrebované a neveľmi estetické autobusy, ktoré pamätajú veru aj lepšie časy.
Ani na výšku cestovného, dlhé meškanie či vypadnuté linky, kvôli ktorým často zvyšujeme hlas. Celkom vážne hovorím o krásnom slove a rýmoch či nerýmoch. Na oknách našich autobusov skutočne visia hárky bieleho papiera s básničkami. Dlhšími, kratšími, uvoľnenejšími, podarenými i tými, ktoré si toto pomenovanie veľmi nezaslúžia. Vykrúcame krky a - čítame ich. Kde-tu nám niektorá utkvie v pamäti a vezmeme si ju domov. Hlavne takú, ktorá je stručná, výstižná či humorne ladená. Autor Tomáš U. napríklad napísal kratulinkú, iba trojslovnú báseň s názvom Absolútna ekumenizácia. Znie: Otvorte Bibliu DoKorán. Veľmi sa mi páčila. No sú tam aj básne na celú stranu. Tie som si, na rozdiel od tejto maličkej, veru nezapamätala J. Ale to asi nie je zámer autorov - výmyselníkov, ktorí túto akciu spískali. Mali svojrázny cieľ, dostať poéziu k čo najširšiemu publiku, aby vstúpila do nášho každodenného, často až príliš prozaického života. A tak sa poézia vezie s nami v každodennom zhone, bez toho, aby sme listovali v zbierkach básní či antológiách. Možno sa stane zázrak a za daždivého podvečera si po takejto ceste domov dáku dávnu zabudnutú knihu z poličky vyberieme… Ak sa tak stane, autori nápadu majú dobrý bod!
