Bol som jedným z prvých, ktorí tvorili redakčnú radu i redakciu tohto časopisu. Prvé vari dva ročníky sa tlačili na rozmnožovacom stroji, ktorý nám dal k dispozícii rektorát. Písanie na blany z nás neovládal ani jeden, a tak nám vždy poslali z rektorátu na pomoc profesionálnu pisárku.
Pamätám sa, ako sme s údivom sledovali jej prácu, ktorá predstavovala "tŕŕŕŕ..." na písacom stroji oproti nášmu z času na čas "klep, klep.." a potom ticho a spiatočka a opravy viacnásobným silným úderom na písmeno.
Prvé číslo sme vytlačili na modro. Niesli sme ho s Ľudom Pullmanom v počte vari sto kusov a balík nám pred župným domom spadol rovno do mláky. Sušili sme ho potom na radiátore. Je to však akoby nepísaný zákon, že vždy prvá dobrá tlačovina, ktorá má budúcnosť a prekoná desiatky rokov, ako je to aj našom prípade, začína takýmto spôsobom.
V redakčnej rade boli "skalní", ktorí tam zotrvali celé roky a na nich viselo všetko. Kruh okolo Ľudovíta Kohúta sa veľmi nemenil a tvorili ho doc. Zelník, Jaroslav Brabec, doc. Pomeje, zo študentov Ľudo Pullman, Milan Maloch, Milan Papay. Hneď na prvých sedeniach, keď sa videlo, že časopis bude životaschopný a bude periodikom, sa dohodlo, že si všetci členovia redakčnej rady budú vzájomne tykať. Na to som si nezvykol nikdy.
Po napísaní a vytlačení čísla sme ho museli aj podľa strán skladať a zošívať. Na to nám slúžila veľká miestnosť na katedre ekonomiky, kde bol dlhý stôl. Tam sme kládli na seba stranu po strane a idúcky okolo stola sme robili výtlačky. Ľahko sa dá vypočítať, že ak malo jedno číslo šesť listov a bolo treba 400 výtlačkov, tak to bolo 2400 úkonov a k tomu ešte 400, lebo bolo treba listy zrovnať a spínacím strojčekom trikrát zopnúť. Z toho vznikla potom na jednom Jozefovskom večierku o mne taká "informácia", že som takým redaktorom, akých je vo svete málo, lebo si musím sám časopis napísať, rozmnožiť, poskladať, kolportovať, predávať a nakoniec aj sám čítať..." Bolo z toho veselo. Nepriznal som sa však, že som si to musel aj sám o sebe napísať…
ING. JOZEF HABOVŠTIAK, CSc.
