Spomienka na obľúbeného študentského autora
Po štyroch rokoch práce v POĽNOHOSPODÁRI odchádzal zo školy jeden z tých skalných, ktorí stáli pri zrode a bytí POĽNOHOSPODÁRA, Ľudo Pullman.
Kto by ho nepoznal z vyše tisícky poslucháčov VŠP? Macošskou prírodou okradnutý o plné životné šťastie, nepoddáva sa svojmu telesnému neduhu. No akoby za náhradu obdarila ho táto bystrejším pohľadom, vnímavou dušou a schopnosťou vo verši i próze vyjadriť každý záchvev jeho vnútorného aj vonkajšieho sveta. Mali sme ho radi, lebo celou dušou žil a horlil za náš mesačník, nadával i na najbližších, búchal do stola, keď videl ochablosť a nezáujem o prácu. Pri každej anémii noviniek ochotne pustil vlastnou žilou, aby číslo oživil peknou básňou, satirou, fejtónom… "Čo odkážeš svojim nasledovníkom? Veríš, že sa takí nájdu?, spýtali sme sa ho. Jeho odpoveď znela: "Keby som neveril, že takí sú, neodkázal by som nič. Verím, že sú, ale nič im neodkážem, lebo je ťažko radiť autorovi, ak sám nepovie, tu som! A na adresu ostatných asi toľko: "Zakladali sme POĽNOHOSPODÁRA takmer z ničoho. Hŕstka ľudí obetavo udržala ho, preto prosím vás, nedajte mu zahynúť! Je on vecou všetkých nás!"
