Zablahoželať jubilantovi k sviatku, ak je srdcu blízky, je vec príjemná. Ak ste si s ním pri redakčnej kuchynskej linke odkrútili takmer polovicu z jeho abrahámovín, aj vec osobná... Náležito vás pozná, veľmi dobre vie, čo ste zač, a teda i to, že odvtedy, čo ste zatiahli roletu a odšli na ten "zaslúžený", riadka od vás sa nedočká (mailu či SMS-ky iba ak by motyka vystrelila). Vraj ste písačky odložili nadobro a radšej zanovito trénujete zdraviu seniora prospešnejšiu chôdzu po schodoch...
Nuž, môj milý jubilant, je to tak. Priznávam však, že občas zaspätkujem do času a pristihnem sa pri nie jednej neopakovateľnej atmosfére voľakedajšieho uzávierkového harašenia (keď nám chýbala spätná väzba). Aj preto Ti niekoľko oneskorených škriabkov posielam.
Najskôr Ti prezradím, že ma Tvoje blížiace sa narodeniny nadchli a bola som odhodlaná prihlásiť Ťa do malej "Guinnessovky". Potom som si povedala, že počkám, treba overiť z viacerých strán, či sme nepochybili. Nakoniec som sa rozhodla vyniesť na svetlo niečo zo zákulisia technickej výroby novín (v minulom storočí). Nepoteším Ťa, nebude z toho nič. Túto tému totiž svojho času brilantne spracovala moja predchodkyňa, pani Elza. Pokiaľ mi pamäť siaha, nik to lepšie dosiaľ nenapísal. Preto sa nazdávam, že stačí fotoprint tematickej strany a potom je už rad na Tebe - aby si čitateľom sprostredkoval aktualizovaný pohľad na túto prácu dnes. Je totiž neporovnateľne odlišná...
Ak dovolíš, iba úchytkom spomeniem, že v 90. rokoch mali už vtedajšie Nitrianske tlačiarne kompletne dobudované moderné oddelenie fotosadzby, na ktorú postupne nabiehali jednotlivé redakcie. Znamenalo to, okrem iného, že klasická, takpovediac olovková technológia odchádzala do nenávratna a s ňou sa odoberali do dôchodku či iných profesií i chlapi od čierneho remesla - strojoví sadzači, metéri, rotačmajstri. Spomínam si na to i dnes s nostalgiou. Aj Ty si bol pri tom. Nuž a naša redakcia sa postupne modernizovala tiež. Pomaly utíchal neodmysliteľný klepot mechanických písacích strojov, sadali sme za "písičká", pribudla PC tlačiarnička a čuduj sa svet - aj digitálny fotoaparát, ktorý nám vtedy okolité miestne redakcie i troška závideli. A ako nám v tom období objavné (v súčasnosti bežné) novinky komunikačných technológií zrýchľovali aktualizáciu informácií, nemusím zdôrazňovať. Viem, že to pôsobí úsmevne, ale stále vravím o minulom storočí...
Teraz niečo z iného súdka. Dodnes presne neviem, prečo si mal stále túlavé topánky. Iba za môjho účinkovania v redakcii sme Ťa sťahovali asi šesťkrát. Z poschodia na poschodie, z budovy do budovy a zasa naspäť. Aspoňže naša špeditérska robota priniesla svoje ovocie - vtedy, keď sme zakotvili (prechodne) v ŠD Mladosť. Domnievam sa, že to bolo jedno z najtvorivejších období spolupráce so študentmi. Internát bol v tom čase skutočným centrom kultúrnych a záujmových aktivít vysokoškolákov a priam liahňou talentov. Naplno pracoval V-klub, Divadielko na Osmičke, rozhlasové štúdio, výborné hudobné skupiny, literárny, recitačný a fotografický krúžok. A prirodzene, súbor Zobor. Odohrávali sa tu tiež nezabudnuteľné výstavy umeleckých a reportážnych fotografií, výtvarných prác, vrátane originalitou hýriacich imatrikulačných plagátov. Neboli výnimkou ani súťaže v umeleckom prednese či divadelné predstavenia sršiace pravou študentskou recesiou. Mnohé z toho si zaznamenal študentským perom i Ty.
Tak či onak, spoločne sme, môj milý jubilant, vyrobili čosi okolo 500 novinových čísiel, čo ja viem koľko propagačných prvkov a rozhlasových relácií. A tou archaickou tlačiarenskou čiernou, prostredím a ľuďmi okolo nej sme sa umazali tak dôkladne, že to nikdy, ani Arielom, nevyperieme. Aj tak sa mi - z ofsajdu - zdá, že nie vždy si mal najšťastnejšiu konšteláciu hviezd na oblohe... Raz Ťa považovali za kroniku Alma mater, inokedy iba za jej servilného súputníka. Tvoji skalní by za Teba i ruku dali do ohňa (a veruže aj dali, pochopenia sa dlho nedočkali, uznania oveľa, oveľa neskôr v idúcom čase). Isté však je, že si bol zrkadlom doby, ktorej desaťročiami si putoval. Všetko sa dialo v súvislostiach, a súvislosti určovali mantinely, v ktorých si sa pohyboval či posúval ďalej... Nemuselo to tak byť. Vyrieknuť ortieľ, že končíš, bolo vždy (i dnes) veľmi ľahké. Preto sa domnievam, že si mal zároveň aj šťastie na vydavateľov, teda tých, ktorým nechýbal nadhľad. A treba sa im poďakovať.
Osobne som veľmi rada, že sa nám už pred 13-14 rokmi podarilo otvoriť a publikovať v tom čase ešte málo frekventované (v novinových periodikách) odborné témy, v spolupráci s mnohými skvelými pedagógmi našej školy ich príťažlivo pretlmočiť a nájsť aj očakávanú čitateľskú odozvu. Boli to témy, ktoré viaceré renomované médiá objavujú až teraz... Skôr teda, ako zapunktujem čriepky z tejto spomienkovej skladačky, Ti chcem povedať, že s radosťou vítam Tvoj 50. vydavateľský ročník i to, že si do tohto pozoruhodného veku ranej staroby doputoval pomerne bez ujmy (na zdraví) a troška s ujmou (povedzme, že na povesti). Neviem však, čo v tomto novom storočí (či tisícročí ..?) znamená dobrá mediálna povesť... Želám Ti, môj milý POĽNOHOSPODÁR, aby si sa v záplave novodobých informácií nikdy neutopil a vždy ostal nad hladinou. Aby si bol čítanejší, zaujímavejší a graficky príťažlivejší. A takto sa dožil veku najdôstojnejšieho - kmeťovského.
Prosím, odovzdaj môj oneskorený pozdrav a poďakovanie všetkým kolegom z redakčnej rady, bývalým šéfredaktorom, spolupracovníkom, i mnohým priateľom z rozvetvenej akademickej obce. Bolo mi cťou!
