Je 15. august 2008, asi dvanásť hodín. Nervózne poskakujem pri okne a sledujem každé auto, ktoré prejde po ulici. Po chvíli pred domom zastavuje červený mikrobus a ja viem, že od tejto chvíle sa začína malé dobrodružstvo, na ktoré som sa tak veľmi tešil. Nakladám batožinu a na pozdrav podávam ruku prvým členom našej malej výpravy, Lacovi a Vladovi. V Nižnej ešte vyzdvihneme alpinistu Janka a presúvame sa ďalej. Cestou sa zabávame na neslušných vtipoch, ale len dovtedy, kým mikrobus nezastaví na fare v Pucove. Tu sa naša štvorčlenná skupina dopĺňa na konečný stav. Farár Dušan, dvaja Jožkovia, Nobo a Peťo. Sme kompletní. Ešte posledné ubezpečenie sa vedúceho, že všetci majú dôležité veci, ako napríklad čakan, mačky, doklady a štartujeme!
Smer Alagna
Počas celej cesty nás sprevádza dážď. Čím viac prší, tým viac rozmýšľame o počasí, ktoré nás má sprevádzať nasledujúcich osem dní. Našťastie, naše obavy sa rozplývajú ako oblaky nad Milánom a na nebi žiaria hviezdy. Po osemnástich hodinách vyčerpávajúcej cesty cez Rakúsko a Taliansko sa dostávame do cieľa. Dedinka Alagna Valsesia, ktorá leží asi 130 km severozápadne od Milána v nadmorskej výške 1200 m, je jednou zo vstupných brán do prekrásneho pohoria Walliských Álp - Monte Rosa. Asi o ôsmej hodine ráno môžeme vstúpiť do kempu a postaviť stany. Po ubytovaní a raňajkách získavame potrebné informácie o počasí, lanovkách a chatách.
Aklimatizačka
Nič nenechávame na náhodu a aj napriek silnej únave z cesty sa vydávame na prvý (a ako sa neskôr ukáže, dôležitý) aklimatizačný výstup. Prvá trasa vedie lanovkou na medzistanicu Pianalunga vo výške 2050 m n. m. Odtiaľ sa po prekonaní výšky asi 1100 m dostávame pod vrch Stolemberg. Tu pobudneme čo najdlhšie, aby si organizmus zvykol na výšku a kocháme sa nádhernou alpskou prírodou. Zostup naspäť už absolvujeme lanovkou, aby sme si ušetrili sily na nasledujúci deň. Po návrate do kempu preberáme pri teplej polievke plán na nasledujúci deň.
Chata Gnifetti
V nedeľu po raňajkách a malej svätej omši v stane vyrazíme s ťažkými batohmi po preskúmanej trase, len o čosi vyššie. Naším cieľom je chata Gnifetti vo výške 3647 m. Po pomerne náročnom a nebezpečnom výstupe v hmle a snežení dorážame do cieľa. Ubytujeme sa v útulnej izbe pre desať osôb a oddychujeme. Na druhý deň ráno nás ohúri ľadovcová nádhera, ktorá nás obklopuje. Rozdelíme sa do skupín a v slnečnom počasí vyrážame na vrch Signalkuppe (4559 m n. m). Stojí tu chata Margherita, svojou polohou a nadmorskou výškou v Európe jedinečná. Má dve poschodia, dĺžku asi 40 metrov a nám pri pohľade na ňu napadne len jediná myšlienka: ako ju tu postavili? Z vrcholu Signalkuppe obdivujeme a fotíme všetko, najmä neďaleký Matterhorn, Punta Dufour, Lyskamm, Parotspitze, či vzdialenejší Mont Blanc a Gran Paradiso. Nádhera, akú vie opísať asi len básnik. V chate si oddýchneme, doplníme tekutiny a vychutnávame každý okamih. Vo výške 4559 m som po prvýkrát a je to nezabudnuteľný zážitok.
Cestou naspäť schádzame opatrne, pretože slniečko hreje a nastal odmäk. Popod ľadovcovú stenu prechádzame zrýchleným krokom a radšej nemyslíme na to, že by sa mohla odtrhnúť. Zostup je nenáročný, číhajú však na nás trhliny a ostré slnko. Pred príchodom na chatu Gnifetti sa troška zatiahne a náš cieľ sa stratí v oblakoch. Pri malej plechovej kaplnke, len pár metrov od chaty, si z topánok skladáme mačky a zmotávame laná. V tejto výške je zbytočné tešiť sa na teplú sprchu. Ani záchody nie sú splachovacie a studená voda v umyvárni tečie iba veľmi pomaly. Večerný program je podobný tomu predchádzajúcemu, len dnes nám pred aparátmi zapózuje zapadajúce slnko s červenými zorami nad Mont Blancom.
Oštiepok a slivovica
Utorňajšie ráno je rovnako slnečné. To je dobre, pretože máme pred sebou tri vrcholy, všetky vyše štvortisícmetrové. Ako prvý zdolávame Corno Nero (4322 m). Bez čakanov a mačiek je výstup takmer nemožný. Na vrchole nás čaká prekvapenie v podobe snehového záveja, za ktorým je vyše kilometrové "nič" a potom už len skaly a skaly... Pri pohľade dolu mi tuhne krv v žilách. Po chvíli schádzame z vrcholu - veľmi opatrne. Asi o pol hodinu traverzom stúpame k Balmenhornu (4167 m) a odtiaľ po hrane ľadovca na vrch Ludwigshöhe (4342 m). Po návrate na chatu sa usádzame v bare, kde sa zohrievame teplým čajom a samozrejme slivovicou. Hostíme sa domácim chlebíkom, oravským oštiepkom a rozprávame si zážitky z výstupu. Smejeme sa, že ak by sa komukoľvek z nás niečo prihodilo, nemusíme sa báť, veď v 9-člennej skupine máme lekára aj farára...
Himaláje
V stredu ráno stúpame na posledný vrchol - Piramide Vincent (4215 m). Je šesť stupňov pod nulou a fúka silný vietor. Stále sa neviem zohriať, možno aj preto, že okrem tyčinky a sladeného mlieka som nič iné nejedol. Z batohu vyťahujem páperovú bundu a tá ma zachraňuje. Stúpame stále vyššie a vyššie a čoraz častejšie musíme zastavovať a oddychovať. Na vrchole sa v silnom vetre a mraze cítime ako v Himalájach. Po fotografovaní sa polovica skupiny rýchlo vracia naspäť. Ostatní sa poslednýkrát dívame na Lyskamm, Margheritu, Punta Dufour a na oblaky, pod ktorými je ukrytá nekonečne dlhá talianska čižma. Po odhlásení a zaplatení ubytovania (3 dni po 20 eur) schádzame do Alagna Valsesie. Po prekonaní 3-kilometrového výškového rozdielu tackavo vystupujem z lanovky a veľa toho veru nepočujem. Našťastie, nemusím, stačí keď vidím, že sa blížime ku kempu. Nasledujúce dni už len oddychujeme a spoznávame okolité dedinky. Naše opuchnuté tváre a hlavne spálené nosy však prezrádzajú, kde sme boli.
40/60
V deň nášho odchodu prichádzajú do kempu dvaja horolezci zo Stropkova. Pri poháriku sa dozvieme, že sa chystajú na Lyskamm, ktorý im chýba do "zbierky". Má to byť už štyridsiata alpská štvortisícovka z naplánovaných 60(!), ktoré chcú absolvovať... Večer nakladáme batožinu a po rozlúčke odchádzame domov.
