"Nerad to o sebe hovorim, ale je jedna disciplina,
v ktorej patrim k absolutnej svetovej spicke. Som v elitnej
skupina majstrov sebaklamu," pise o sebe v uvode svojej
najnovsej knihy Novy tam-tam Boris Filan . A kazdy, kto si
jeho zapisky z ciest precita zisti, ze to nie je sebaklam,
ale ohromny dar divat sa okolo seba, vsimat si, vnimat
a prezivat kazdy detail, kazdu malickost. Dar, ktory nie je
dopriaty kazdemu smrtelnikovi. Nasim stastim je, ze Boris
Filan je schopny sa o svoj dar podelit. Ci uz pisomne, ale-
bo ustne, ako sme sa mali moznost o tom presvedcit v jeden
majovy vecer, kedy prisiel do klubu Vrstat dorozpravat
vsetko to, co sa do knihy nevmestilo, ale i vselico ine.
A pretoze sme na chvilu podlahli jeho fluidu, jeho schopno-
sti rozdavat sa, delime sa s vami o Borisove "vsimy".
* Cestovanie s vami je dobrodruznejsie nez s hocija-
kou cestovkou. Presli ste kus sveta, ale spominate si este
na prvu cestu do zahranicia?
- Celkom presne. Mal som desat rokov a bol som v pio-
nierskom tabore na Oravskej priehrade. Tam vyhlasili, ze
koncom tyzdna sa pojde do Polska a pojdu ti, co nazbieraju
najviac bodov. Museli sme upratovat, umyvat riady, co nebo-
la moja velmi silna disciplina. Vyzeralo to tak, ze s moji-
mi bodmi budem na tom velmi zle. Ale hrali sme futbalovy
zapas, bolo 0:0, zrazu jedneho zrazili a mala sa kopat je-
denastka. Postavil sa k tomu najlepsi hrac, ale ja som ho
predbehol. Vystartoval som spoza jeho chrbta, kopol som do
lopty a dal gol. Za ten som dostal tolko bodov, ze som mo-
hol do Polska ist. Celu noc som nespal, pretoze v tom case
bolo Polsko vzrusujucejsie ako dnes Bangkok. Poculi sme, ze
tam dostat zuvacky a ze tam premietaju kovbojske filmy. To som
si nevedel ani predstavit. Od stastia som si aj poplakal.
Rano nas posadili dvanastich na velky motorovy cln. Sudruh
Mikulka si dal namornicku capicu a iny sudruh veduci kormi-
dloval.Plavali sme cez Oravsku priehradu a na jednom mieste
nam zrazu povedali:"Mozno si to ani neuvedomujete, ale pra-
ve sme presli pomyselnu hranicu s Polskom a to si dobre za-
pamatajte." Spravili sme taky obluk a vratili sa do
tabora...
Z tejto prvej cesty som si vyvodil tri zakladne pravidla,
tri "cucche". Prve - zivit v sebe hlboku tuzbu po ceste,
druhe - mat v dusi nezlomnu vieru v uspech, tretie - mat
v srdci schopnost a ochotu dar cesty prijat. Tieto tri
"cucche" som si vzal k srdcu a takto pristupujem ku kazdej
ceste. Zo vsetkych troch pravidiel je najdolezitejsie to
tretie.
* Jedno je cestu prezit a druhe o nej napisat. Ako
vznikla myslienka vydat tam-tamy?
- Ja svoje cesty prezivam dvakrat, ako Japonci. Raz,
ked som tam a raz, ked o nich rozpravam. Kniha vznikla
zasluhou Karola Jezika, sefredaktora SME, ktory je moj
davny priatel. O svojich cestach som kamaratom rad
rozpraval pri vine. Rozpraval som to kazdemu, kazdy uz
predomnou utekal a Karol, ktory to uz tiez pocul, povedal:
"Vies co, napis to." Povazoval som to za zart, ale Karol,
ktory je velmi dosledny, ma prinutil, aby som zacal pisat
do novin jednu celu stranu s nazvom Tam-tam Borisa Filana.
Zaviazal som sa na sedem pokracovani a ked sme ich potom
zratali, bolo ich rovnych sto. Prvu polovicu vydal Dano
Hevier, druhu uz nemohol a vtedy mi Karol Jezik povedal:
"Musime tu knihu vydat, zozenieme peniaze a spravime to." A
znovu dokazal, ze je cielavedomy, tvrdohlavy. Podarilo sa
mu knihu priviest k zivotu, za co mu dakujem, ale len na
dialku, nablizko mu to povedat nemozem, lebo by bol pysny.
* Vasim cestovatelskym snom boli Filipiny, ostrov
Lapu-lapu a bguijski zazracni lekari. Zaujalo ma vsak vase
rozpravanie o filipinskej pochutke...
- Tou pochutkou je belut, kacacie vajce s takmer vy-
vinutym kacacim embryom. Tam, kde som cakal bielko, zacitil
som zrazu na jazyku maleho votrelca. Ani som ho nevyplul,
ani nezhltol a dodnes neviem, kde ho mam. Belut mi pripomi-
na podobne znejuce indonezske slovo - belum, ktore sa do
slovenciny da prelozit ako: este nie celkom. Ak v Indonezii
oslovite niekoho a spytate sa, prosim vas, hovorite po ang-
licky, odpovie belum - este nie celkom. Raz som isiel s ta-
xikarom a strasne sa nam dymilo z motora. Zastal, otvoril
kapotu a ja som sa ho spytal: Hori ti motor? A on: Belum.
Obcas, ked s Karolom Jezikom pozerame spravy a on mi kladie
otazky typu: "Co myslis, Boris, uz sme sa zblaznili?", ja
mu odpoviem: belum.
* Na Filipinach ste sa stretli aj s reholnou sestrou
Mariou, absolventkou Vysokej skoly polnohospodarskej v Nit-
re. Mohli by ste o nej povedat nieco viac?
- V seminari Cristo Rey som chcel povodne navstivit
patra Holobradeho. Tam som sa stretol so sestrou Mariou. Je
to urcite najkrajsia Slovenska v Azii. Ma blond vlasy a ne-
zabudkove oci. Pochadza z Banoviec nad Bebravou a ako ste
spominali, vystudovala VSP. Na Filipinach je druhy rok
a posobi ako katechetka na farnosti v usadlosti Bulihan.
Stravil som s nou niekolko prijemnych hodin. Rozpravala mi,
ze uz pocas studia mala pocit nejakeho prazdna. Pacilo sa
jej to, co studuje, ale citila, ze ju to plne neuspokojuje.
Myslim si, ze to bolo trosku aj vychovou a prostredim,
v ktorom vyrastala. Jej brat bol knaz, dostala sa do styku
s ludmi okolo neho a tieto stretnutia ju utvrdili v tom, ze
sa musi pokusit najst nejaky zmysel zivota. Vstupila do radu,
presla skusobnou lehotou a rad jej umoznil posobenie v Cri-
sto Rey.Ked presla do terenu mala pocit, ze si nevybrala
spravne, ale po tyzdni modlitieb v Bratstve Bozieho slova
pocitila kolektivneho ducha society a zistila, ze to je to,
co hladala. Je naozaj stastna, vyzaruje megawatty spokojnosti.
* Hovorite, ze necestujete preto, aby ste spoznali
krajiny, pamiatky, muzea a galerie. Co vas teda neustale
pohana na ceste?
- Usilujem sa stretavat ludi a najst strateny kusok
seba sameho. Uz niekolko rokov mam pocit, ze v okruhu sto
kilometrov poznam kazdeho, kto za poznanie stoji. Po trid-
siatke clovek vytvara velmi malo priatelstiev. Branite sa
prejavovat svoje city novym ludom a akekolvek citove preja-
vy z ich strany prijimate s nedoverou. Vacsina novych kon-
taktov ma nejaky komercny zamer - spolupracovat, ziskat,
predat, kupit. Mne je to luto, rad by som zazival take ve-
ci, ktore som zazil v mladosti a tie sa daju zazit len na
cestach. Hovorim tomu, ze doma mam priskripnuty citovod.
Ale ked vyjdem na cestu, stretavam ludi, ktori maju velmi
podobnu krvnu skupinu ako ja. Zoznamujem sa bez toho, ze by
sme jeden od druheho nieco chceli. Uzatvaram otvorene, ne-
komercne a uprimne priatelstva. Ked som sa stretol pod Ki-
limandzarom s Davidom Pittym, tak on tam bol kvoli tomu is-
temu, ako ja, len tam prisiel z Japonskeho Kjota. Stretli
sme sa tam, ako kamarati, pretoze ked uz ste pod Kiliman-
dzarom, tak ste presli velmi podobnu cestu. Stretavam na
cestach mnoho ludi, ale sustavne spoznavam aj trosku viac
sam seba.
* Kam sa chystate najblizsie?
- Tesim sa, ze mi vo vydavatelstve Sumus vysla druha
cast Tam-tamov, cakam, kedy zo mna vystreli rozpravanie
o africkom vylete s Ibrahimom Maigom do jeho rodneho Mali,
ktore by sa malo volat Navrat strateneho syna. Chystam sa,
za pomoci dennika SME, do Kalifornie pozriet si zabavne
parky, vratit sa trosku do detstva.
* Pesnicky Prudov a Elanu, ku ktorym ste robili
vacsinu textov, si spievali cele generacie. V poslednej do-
be ste sa ako textar odmlcali...
- Motyliky slov som chytil do vsetkych sietok.Myslim,
ze vsetko, co som povazoval za potrebne povedat v pesnicke,
sa uz odspievalo, takze momentalne uz nezijem ako textar.
K textom sa tak rychlo nedostanem, iba ak k tym, ktore odz-
neju v muzikali Navrat maleho princa.
* Tvrdite, ze nie ste zvyknuty verejne vystupovat,
napriek tomu si raz do mesiaca sadate do preplnenej Reduty
a spovedate pred televiznymi kamerami svojich hosti...
- Gala-gala vzniklo vdaka pochopeniu dramaturgov STV,
ktori maju podobny nazor ako ja, ze zabavny program nemusi
byt vzdy len sranda. Gala nema nijaku inu ambiciu, ako byt
prijemnou hodinkou na obrazovke. Taketo rozpravania som bol
dlzny svojim priatelom, spoluziakom a niektorym hercom.
Chcel som to robit uz davno, ponukal som to televizii, ale
neprijali to. Som rad, lebo vtedy som este na uvadzanie ta-
kehoto programu nebol dost zrely.
* S kym nas prekvapite najblizsie?
- S Milkou Vasaryovou, Pepikom Dvorakom, Janom
Berkym-Mrenicom. Kazdemu stretnutiu predchadzaju hodiny
rozhovorov, hodiny v archive, pri vyberani filmov a pesni-
ciek. Ale to mam najradsej.
Boris Filan svoj Novy tam-tam konci slovami: "Ked
clovek prejde taky kus sveta, viete, co ho najviac boli?
Nohy." Pri citani tejto knihy vas urcite nic boliet nebude.
Staci len zacitat sa, dat sa vtiahnut do neznamych krajin
a pozriet sa na ne ocami chlapca. Tak, ako sa na ne diva
Boris Filan a potom vam bude dobre na dusi.
M. Kocnerova
