V dňoch 19. až 22. augusta som v spoločnosti prof. A. Bandlerovej a prof. D. Húsku navštívil Fínsko. V Oulu sme sa zúčastnili na 26. zasadnutí pracovnej skupiny FAO pre manažment v horských povodiach. Okrem rokovania pracovnej skupiny, na ktoré sme so súhlasom Ministerstva pôdohospodárstva SR spracovali národnú správu, sme absolvovali aj dvojdňovú študijnú cestu s programom o vodnom hospodárstve v lesných oblastiach Fínska, o ochrane mokradí a rašelinísk a o ochrane prírody.
Fínsko má komplexnú sieť chránených území. Asi 10 percent územia krajiny je chránených na základe zákona o ochrane prírody a zákona o prírodných rezerváciách. Ich účelom je zachovať pre budúce generácie významné a vzácne ekosystémy a biotopy. Prírodné chránené územia sa rozkladajú po celom území krajiny, od juhu až po sever. Najvýznamnejšie sú národné parky a chránené prírodné rezervácie. Zaujímavé je porovnanie s podmienkami na Slovensku. Fínsko má až 35 národných parkov s rozlohou 8820 km2, u nás je ich deväť s rozlohou 3129 km2. Zatiaľ, čo na Slovensku zaberajú 14,23 % územia krajiny, vo Fínsku je to len 5,13 %. Rozdielna je aj predstava o ich ochrane. Odlišnosti sa týkajú najmä možností hospodárenia so stromami a tiež pohybu osôb. Obmedzenia sú vo Fínsku zásadne miernejšie ako u nás. Výrub stromov je povolený na základe plánov hospodárenia. Obyvatelia severnej časti krajiny sa môžu v národných parkoch voľne pohybovať, loviť ryby, zbierať huby aj lesné plody. Na vyhradených miestach sa dá táboriť a zakladať oheň.
Veľa obmedzení súvisí s pohybom sobov a losov. Soby sú vo Fínsku voľne sa pohybujúce zvieratá, každé má však svojho majiteľa. V národných parkoch je ich chov možný len vo forme sobích hospodárstiev.
Naša delegácia navštívila národné parky Oulanka a Paanajärvi. Prvý sa rozprestiera na severovýchode Fínska na ploche 279 km2. Jeho ďalšia časť (asi 1042 km2) sa nachádza v Rusku, v severozápadnej časti Karélie. Na území Fínska sú oba parky oddelené nechráneným územím. Založené boli v roku 1956 a hoci sa ich rozloha odvtedy niekoľkokrát zväčšila, k spojeniu zatiaľ nedošlo. Ležia v blízkosti polárneho kruhu, kde je vegetácia severského lesa - tajga. Horniny sú bohaté na najrôznejšie minerály a predovšetkým kovy, skaly sú pokryté často oxidovanými kovovými prvkami, najčastejšie hrdzavočervenej farby. Pri návšteve parku sme sa zaujímali najmä o rieku Oulankajoki, ktorá vytvára nádherné zákutia a v krátkom, asi 200-metrovom úseku, klesá o 14 metrov v podobe vodopádov Kiuntaköngäs. Skalný masív, erodovaný riekou, vytvára nádhernú prírodnú atrakciu.
Samotné meno rieky má základ vo fínskom slove Oula - povodeň. V čase povodní sa rieka zmení, hladinu sa zvýši asi o 4 metre a nesie stromy a skaly do jazera Paanojärvi. V lese blízko rieky rastie nesmierne veľa čučoriedok, ale aj najrozličnejších húb vrátane pravých hríbov. K parku patrí aj budova správy s prednáškovou miestnosťou pre 60 ľudí. Riaditeľ parku, pán Bizkon, nám predstavil medzinárodnú rusko-fínsku starostlivosť o spoločné medzinárodné územie a problémy, vyplývajúce z rozdielneho politického systému. Vedci sa však snažia nevnímať tieto hranice, tak, ako to robia medvede, soby, losy a vlky, ktoré často putujú celým územím.
Dovetok: V poradí 27. zasadnutie pracovnej skupiny FAO pre manažment v horských povodiach bude v roku 2010 na Slovensku a naša delegácia bola poverená jeho prípravou.
