Niet vari nepríjemnejšieho pocitu, ako keď tlačí topánka. Buď je ešte nová a neprispôsobila sa nohe, alebo sme si ju v obchode iba ledabolo vyskúšali? Možno sme si nevšimli, že nie je ušitá práve z najmäkšej usne.
Nebodaj sa nám jej fazóna tak zapáčila, že sme si povedali, niečo už len kvôli kráse a módnemu trendu vydržíme? Alebo...Čo teda s takou topánkou, čo nepríjemne omína a znepríjemňuje život? Riešení je neúrekom. Pekne-krásne ju zabalíme do škatule a vrátime tam, odkiaľ prišla. No môžeme sa s tou tlačiacou potvorou aj popasovať. Nosiť ju a nosiť, hundrať si pritom pod nos a čakať, kto z koho. A hľa! Jedného dňa zistíme, že už netlačí a boj sme vyhrali. Všetko sa utriaslo samé od seba. Môžeme sa aj sťažovať. Ak výrobcovi záleží na svojom mene a značke, urobí nápravu a model stiahne z výroby. Alebo nám veľkoryso ponúkne iný.
Niet vari nepríjemnejšej situácie, ako keď nás "tlačí topánka". V prenesenom zmysle. V duchu ľudovej múdrosti, ktorá sa nezvykne mýliť. Veru, každodenne nás tlačí všeličo. Malichernosti, aj závažné veci. Kto však rozsúdi, čo je podstatné, a čo menej? Tak sa denne stretávame a o "otlakoch" prehodíme slovo - dve, niekedy až zložité súvetie. Neviem, či je to len môj dojem, no občas sa mi zdá, že radšej v tej nepohodlnej topánke chodíme, ako by sme sa snažili problém riešiť. Veď dáko už len bude...Táto asociácia mi vŕta v hlave od našej nedávnej redakčnej rady. Podľa jej členov by sme na stránkach Poľnohospodára mali viac diskutovať o problémoch okolo nás. Lenže...možno je jednoduchšie čakať, že topánka prestane tlačiť sama od seba. Alebo vezmete pero?
