Autori článku vyjadrujú nielen vlastné názory, ale aj názory a postoje mnohých ďalších kolegov. V žiadnom prípade však nie je ich zámerom dehonestovať úroveň prác na SPU ako celok.
Cieľom je poukázať na to, že medzi väčšinou kvalitných prác sa občas vyskytnú aj také, aké by sa pred komisiu štátnych záverečných skúšok nemali dostať. Otázna je pritom najmä miera zodpovednosti a príčiny vzniku takýchto prípadov.
Úpadok je slovo, ktoré sa dnes často skloňuje v rôznych oblastiach spoločenského života. Žiaľ, týka sa aj kvality študentov, presnejšie ich vedomostí. Zdá sa, že ide o problém všetkých typov škôl a stupňov štúdia, od základných škôl až po doktorandské štúdium. K zlepšeniu situácie neprispieva ani súčasný hon na počty študentov (dôležité kritérium financovania škôl), ale ani populačne slabšie ročníky a otváranie enormného množstva pobočiek univerzít. So zvyšujúcou sa kvantitou obvykle prichádza zníženie kvality. Špecifickou skupinou sú študenti diaľkového štúdia (vnímaní tiež cez prizmu finančných zdrojov), ktorých úroveň napr. niektoré české univerzity "ocenili" tým, že mnohé programy diaľkového štúdia zrušili. Skepsu mnohých pedagógov najlepšie vystihuje vtip: Na promóciách vraví čerstvý absolvent svojmu kolegovi: "Človeče, keď si uvedomím, aký som ja inžinier, normálne sa bojím ísť k lekárovi!"
Na univerzitách nedávno skončilo obdobie štátnych skúšok. Štátnice by mali byť slávnostným defilé absolventov, ktorí by svoju prácu, nadhľad a vedomosti mali prezentovať obhajobou záverečnej práce. Bežný obraz zo štátnych skúšok je však iný: pred komisiou sedí študent "nešťastník", ktorý monotónne a nesúrodo prečíta informáciu o diplomovej práci a všetko vyšperkuje chabými odpoveďami na otázky z predmetov. Pritom je nepochopiteľné, ako môže byť študent na štátnej skúške zaskočený akoukoľvek otázkou, keď skúšku skladá iba z dvoch predmetov, z ktorých má iba "smiešny" počet vopred známych otázok - spolu 60. Pohľad do indexu, kde sa medzi "éčkami" iba výnimočne blysne lepšia známka, všetko objasní. Ako hviezda potom vyznie študent, ktorý má prehľad, vedomosti a najmä sa svojou prácou chce doslova pochváliť, čo však niekedy apaticky pôsobiaca komisia za krátkych päť minút ani nepostrehne. Žiaľ, niektoré záverečné práce sa pred štátnicovú komisiu dostanú v takej "kvalite", ktorá stavia komisiu do trápnej situácie. Práca totiž zjavne nespĺňa základné štandardy, ale oponent pridelil práci takmer plný počet bodov... Popri všetkých objektívnych faktoroch je namieste otázka, či aj učitelia príliš benevolentným alebo ľahostajným prístupom nemajú na tom svoj podiel. Podľa názoru autorov článku tu isté rezervy sú.
Kvalita formálneho spracovania záverečnej práce
Kvalitu záverečnej práce možno hodnotiť rozmanitými kritériami. Väčšina súčasných prác z vizuálneho a grafického hľadiska pôsobí pekne a úhľadne, ale kvalita spočíva najmä v ich obsahu. Množstvo formálnych nedostatkov sa vyskytuje v mnohých prácach každoročne. Isteže, pre niekoľko preklepov alebo chýbajúcich označení nemožno odsúdiť inak kvalitnú prácu. Z gramatického hľadiska však práca niekedy pripomína úroveň učňovskej školy, alebo sa štylizáciou zaraďuje medzi pokusy o dielo z oblasti krásnej literatúry. Malo by sa to však odraziť aj na počte bodov pre posúdenie formálnej stránky práce.
Ďalším frekventovaným nedostatkom býva nedodržanie štruktúry práce, obsahu kapitol, spôsobu označovania a citácií literárnych zdrojov, obrázkov, tabuliek a pod. Je to zarážajúce, hlavne keď majú študenti k dispozícii pomerne kvalitne spracovanú metodiku písania záverečných prác, ktorej sa stačí pridŕžať.
V štátnicových komisiách sa občas vedú polemiky o tom, či práca má obsahovať zadávací protokol, alebo nie a či má byť podpísaný, alebo nie. Podľa názoru autorov článku dodáva protokol práci oficiálny charakter, teda je žiaduci. Navyše, má byť podpísaný.
Počet a štruktúra citovaných literárnych prameňov
Najpálčivejším problémom kvality prác je počet a štruktúra použitých literárnych zdrojov. Na počet citovaných prác môžu mať učitelia rôzny názor, ale snáď sa väčšina zhodne v tom, že napr. práca kompilačného charakteru, ktorá čerpá údaje zo 16 literárnych zdrojov, by sa pred komisiu pre štátne skúšky vôbec nemala dostať! A je pritom jedno, či ide o bakalársku alebo diplomovú prácu. Kompilačná práca by mala vychádzať zo štúdia aspoň niekoľkých desiatok literárnych zdrojov, najlepšie z päťdesiatich či viacerých. Veď ako možno zostaviť napr. 40-stranovú kompilačnú prácu zo 16 prameňov tak, aby v práci neboli odpísané celé pasáže alebo kapitoly, čo hraničí s plagiátorstvom?
Popri počte literárnych zdrojov je kritická najmä ich kvalita. Študenti často čerpajú informácie výhradne zo slovenských zdrojov, a čo je najhoršie, z kvalitatívne druhoradých až treťoradých publikácií. Kvalitu prameňov treba osobitne odstupňovať v prírodných a technických vedách, ktorým zodpovedá väčšina študijných programov na SPU. V štruktúre citovaných prác majú totiž najväčšie zastúpenie rôzne knihy, skriptá, články zo zborníkov, záverečných výskumných správ, neautorizovaných zdrojov z internetu, ale nezriedka aj z rôznych propagačných materiálov. Z niekoľkých takýchto prameňov možno zostaviť prácu nanajvýš na úrovni strednej školy, alebo náčrt "turistického sprievodcu" napr. po Malokarpatskej vínnej ceste... Záverečná práca má byť vedeckou prácou, priniesť nové poznatky alebo objasniť nezodpovedané otázky. Týmto nárokom zodpovedá len štúdium relevantných podkladov (aspoň z polovice zahraničných), ktoré môžu poskytnúť iba vedecké články z vedeckých časopisov. Tých je však v mnohých prácach ako šafranu. Je smutné, ak túto skutočnosť školiteľ navyše obhajuje pred komisiou s odôvodnením, že rozsah a kvalita citovaných prác sú dostatočné. Okrem štruktúry citovaných prác je otázna aj ich aktuálnosť. "Časová aktuálnosť" niektorých pripomína skôr prácu archeológa, čo len evokuje podozrenie z odpisovania starých diplomoviek. Nočnou morou mnohých prác je aj spôsob citovania, často na míle vzdialený od platnej citačnej normy.
Kto obhajuje prácu pred komisiou?
Pri obhajobe niekedy vzniká trápna situácia. Autorom práce je študent, ten ju obhajuje, a nie jeho školiteľ. Ten by mal prípadné odborné nezrovnalosti vysvetliť až po vyjadrení študenta. Je nedôstojné, ak sa na štátnych skúškach obhajoba záverečnej práce zvrhne na súboj školiteľa s oponentom alebo iným členom komisie a študentova práca sa stane zámienkou na pertraktovanie osobných averzií.
Relevantný počet prác na jedného školiteľa
Jedným z faktorov výskytu menej kvalitných prác môže byť, okrem osobnosti študenta, aj počet prác pripadajúcich na jedného školiteľa. Ak mu končí 10-20 študentov, ani fyzicky nemá šancu na detailnejšie prezretie prác. Preto by stálo za úvahu nejakým spôsobom obmedziť počet prác pripadajúcich na jedného školiteľa. Isté obmedzenie, napr. na FAPZ, už existuje, keď sa pri kvantifikácii výkonu pedagóga prideľujú v jednom roku body za maximálne 10 záverečných prác.
Plagiátorstvo
Študent si prirodzene vyberá najľahšiu cestu a často siahne po starších diplomovkách, z ktorých čerpá väčšinu údajov. Závisí od školiteľa a oponenta, do akej miery túto formu plagiátorstva tolerujú. V súčasnosti sa síce formálne proti plagiátorstvu bojuje, ale prvým nárazníkom má byť školiteľ. Ak však školiteľ roky vypisuje záverečné práce s rovnakým názvom a aj ich obsah je z väčšej časti zhodný, vina padá v prvom rade naňho, pretože priam podporuje a vytvára priestor na plagiátorstvo!
Niekedy badať aj nerozhodnosť a alibizmus školiteľov v prístupe k nekvalitným prácam. Každý z nich má občas lajdáka, ktorý na jeho rady nedbá a zostaví záverečnú prácu pochybnej kvality. V takomto prípade má školiteľ jednoznačne vyjadriť svoj názor vo svojom posudku, napr. prácu aj neodporučiť. Často sa však školiteľ chová alibisticky, prácu odporučí, vyberie "vhodného" oponenta a do trápnej situácie postaví radšej komisiu na štátnych skúškach. Ak komisiu tvoria ľudia s miernejším prístupom, študent prácu obháji a takýto "výtvor" potom zhoršuje obraz o iných absolventoch alebo ich prácach.
Osobnosť a výber školiteľa študentmi
Osobnosť školiteľa je komplexný faktor, ktorý vplýva na to, či si študent záverečnú prácu k nemu prihlási. Kritérií na výber školiteľa býva viacero. Žiaľ, často si študenti vyberú takého, ktorý nemá vysoké nároky na prácu a nerobí "zbytočné" problémy. Ďalším kritériom je odborná kvalita školiteľa. Pedagóg, ktorý už dlhé roky nenapísal nijaký vedecký článok (o karentovaných časopisoch ani nehovoriac), môže byť študentovi príkladom len veľmi ťažko. Žiaľ, študent sa k informáciám o školiteľovej činnosti často dostáva neskoro (alebo vôbec nie) a ani netuší, že by si mal pri výbere všímať aj jeho publikačnú činnosť, resp. možnosť prístupu k nej. Je otázne, či by mal byť školiteľom automaticky každý pedagóg, ak roky nevykazuje nijakú kvalitnú vedeckú činnosť. Kapitolou vymykajúcou sa zdravému rozumu je fakt, ak niektoré fakulty tolerujú situáciu, keď je školiteľom záverečnej práce študenta doktorand, ktorý ešte ani sám nemá celkom osvojené vedecké postupy.
Výber a prístup oponenta
S načrtnutými problémami súvisí aj spôsob výberu oponenta. Ide o situáciu, ktorú málokto verejne prizná, ale v podstate ide o bežný jav. Školiteľ si totiž pre práce študentov často vyberie oponenta z radov priateľov, ktorí pri posudzovaní nezvyknú byť príliš prísni a k nedostatkom sú viac-menej zhovievaví. Na porovnanie: zodpovedný školiteľ vyberá oponenta podľa toho, či je v danej oblasti odborník. Ten posúdi prácu objektívnejšie a možno pridelí aj zníženú známku (napr. kvôli drobným nedostatkom). V konečnom dôsledku to ublíži dobrému študentovi, pretože horší študent, ktorý mal vybratého "lepšieho" oponenta, dostal neopodstatnene lepšiu známku. Závisí preto od školiteľov a oponentov, aby objektívnym posúdením nestierali rozdiely medzi študentmi. V konečnom dôsledku to nepridáva ani na kredite univerzity.
Akt obhajoby záverečnej práce
V odbornej obci sa vedú polemiky, či sa má obhajoba záverečnej práce od skúšky oddeliť, alebo nie. Niektoré fakulty a školy už túto polemiku ukončili, osobitne sa obhajuje záverečná práca a osobitne prebiehajú samotné skúšky. Odhliadnuc od vyššieho stresového zaťaženia študentov, kladie takéto riešenie väčší dôraz na záverečné práce, najmä ak je obhajoba práce založená na počítačovej prezentácii. Na štátnych skúškach totiž obhajoba práce niekedy budí dojem nutného zla a formálnosti, ktorú treba rýchlo absolvovať, keďže celá skúška je časovo náročná. Naopak, ak by bol na obhajobu práce vyčlenený osobitný čas, okrem negatív (predlžovanie obdobia skúšok a problémy s personálnym obsadením komisií) by to prinieslo automaticky väčšiu pozornosť nielen obhajobe, ale aj realizácii a spracovaniu (tým aj úrovne) záverečných prác.
