Obecenstvo na chvíľu zatajilo dych a potom nadšene tlieskalo. Sýtemu barytónu MAREKA POBUDU, študenta prvého ročníka Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva a zároveň Cirkevného konzervatória v Bratislave.
Kde? Na galavečere Gaudeamus v Divadle Andreja Bagara. V podaní začínajúceho speváka a s klavírnym sprievodom zazneli známe árie z komických opier Gaetana Donizettiho.
Tak veru, Marek, prekvapili ste nás! Opäť sa potvrdilo, že aj na našej univerzite sa darí talentom z oblasti umenia! Prezraďte, kto ho vo vás objavil?
- Začínal som na Základnej umeleckej škole v Zlatých Moravciach, hodinami spevu u pani učiteľky Dagmar Lukáčovej. Sprvu ma to vôbec nebavilo, nerád som tam chodil. "Flákal" som aj povinný klavír. Potom prišla puberta, štúdium na Strednej záhradníckej škole v Piešťanoch a občasné návštevy u pani Lukáčovej. Raz som sa tam dozvedel, že je vážne chorá. Nechcel som veriť, veď bola ešte taká mladá! Keď sa jej stav trochu zlepšil, začali sme opäť spievať. Ani neviem, kedy nastal vo mne ten zlom. Priznal som sa jej, že by som chcel študovať na konzervatóriu. Len sa ma spýtala, či to myslím vážne... a vzala ma k svojej bývalej profesorke, pani Vlaste Hudecovej. Je to renomovaná pedagogička, ktorá vychovala mnohých skvelých spevákov. Stačí, ak spomeniem Ľubicu Vargicovú, Ľudovíta Ludhu, Pavla Remenára a iných, ktorí pôsobia na scéne SND, ale aj v zahraničí. Pani profesorka nikdy nestála na scéne, svoj život venovala nádejným talentom. Vlani, pri príležitosti významného životného jubilea, ju v bratislavskej Redute prekvapili nádherným koncertom. Ako vraví, žiaci, to sú jej "obrazy".
Už tuším, ako asi dopadla prvá "skúška"...
- Pani profesorka Hudecová, veľmi sympatická, vtipná staršia dáma, ma začala skúšať, predspieval som jej ľudovky, piesne Schneidera-Trnavského. Povedala: "Je tam niečo, a ak urobíš skúšky, tak ťa zoberiem za svojho žiaka." Vtedy som to ešte veľmi nevnímal, ale dnes som veľmi rád, pretože dostať sa do dobrých rúk je veľmi dôležité. Vďaka nej tak rýchlo napredujem. Mám dvadsať a opernému spevu sa venujem iba dva roky, za ktoré som prešiel kus cesty. Aj keď si musím dať pozor, aby to nebolo zas príliš rýchle, pretože všetko má svoj čas. Hlas musí zrieť. Spolieham sa na pani profesorku, že ma vedie správnym smerom. Pretože talent je síce dar, ale osemdesiat percent úspechu treba vydrieť.
Zaveďte nás na hodinu spevu!
- Najprv sa s pani profesorkou pri čaji porozprávame, preberieme prípadné problémy v škole či doma. Potom spievame... nahrávam si to na diktafón a doma analyzujem, čo bolo dobré, čo zlé. Je to všetko o pocitoch, musím sa sám hľadať. Stať sa dobrým spevákom, to je zdĺhavý proces učenia a skúšania. Až potom na scénu. Potvrdzujú to aj životopisy slávnych svetových spevákov. Pavarottiho v začiatkoch tiež obecenstvo vypískalo...
Už ste mali možnosť prezentovať sa pred verejnosťou?
- Vystúpenie na galavečere v DAB bol doteraz môj najväčší koncert, ešte nie som ostrieľaný na javisku. Práve preto som veľmi rád, že som dostal túto možnosť. Každý študent konzervatória veru nemá takúto šancu. Tréma, pravda, na začiatku bola, ale potom som sa uvoľnil. Zúčastňujem sa aj na domácich speváckych súťažiach. Dosiahol som pekné umiestnenia.
Budujete si aj vlastný repertoár?
- Na konzervatóriu sa pripravuje repertoár na skúšky, technické cvičenia a piesne, to sú začiatky. S pani profesorkou plánujeme nacvičiť cyklus piesní skladateľov 20. storočia, F. Kafendu, M. Schneidera-Trnavského. Donizettiho árie, ktoré som spieval v DAB, som mal pripravené na skúšky na Vysokú školu múzických umení. Sú z tých "ľahších", pretože začínať povedzme Verdim, to nie je pre začiatočníka práve najvhodnejšie.
Mladý človek a opera, vážna hudba... - Človek operu buď miluje, alebo ju nemá rád. Ja ju mám rád. No neznamená to, že doma nič iného nepočúvam :-).
Obligátna otázka: kto je váš vzor?
- Pavol Remenár, sólista Slovenského národného divadla v Bratislave. Je mi príkladom nielen v speve, ale aj v živote. Je to mladý, tridsaťročný umelec, príjemný človek, takisto inklinuje k záhradníctvu a navyše, máme podobný hlas. Samozrejme, veľké vzory mám tiež, napríklad bratov Dvorských, vynikajúceho dirigenta O. Lenárda a ďalších.
Predpokladám, že si svoj "nástroj" musíte chrániť. Znamená to nejakú špeciálnu hlasovú hygienu? Zákazy, príkazy?
- Nefajčím, nepijem alkohol, ale zmrzlinu si dám, aj bublinkovú vodu. Nerobím z toho vedu, som chalan z dediny, športujem, pracujem aj fyzicky a po namáhavejšej práci mi stačí deň na regeneráciu. A okrem toho, veď spevák musí mať kondičku, pretože dobrý výkon na scéne si to vyžaduje.
Ambície? Plány?
- Skončiť školy, mať všeobecné vzdelanie, aby som sa mohol uplatniť v praktickom živote. Učiť sa jazyky. Ešte neviem, čomu sa budem venovať, možno budem pracovať v nejakej firme. Keď sa nič nestane s hlasivkami, rád by som sa venoval aj opernému spevu. Rád si zaspievam, baví ma to. Ale neberiem to príliš vážne, ako povedzme niektoré moje spolužiačky :-). Moja profesorka vravieva, keď nebudeš spievať, život sa neskončí. Je pravda, že bez umenia by som asi nevedel fungovať, patrí k môjmu životu, okrem hudby rád kreslím a maľujem.
Marek Pobuda je v súčasnosti veru "ulietaný". Skúškové obdobie v Nitre, príprava na štúdium na VŠMU v Bratislave. Verím, že o ňom budeme ešte veľa počuť. Z opernej scény, zo záhradníckej praxe? To ukáže čas. Držíme palce!
K. POTOKOVÁ
Marek Pobuda
