Bola to ulica ako mnohé. Šnúra domov s dvormi a záhradami, ukrývajúca každodenné aj sviatočné dni obyvateľov malého mesta. Rôznych. V jednom žila učiteľka, v druhom rodina železničiara, tretí patril výkupcovi peria a kožiek.
Detstvo tu prežil renomovaný lekár, priekopník riadenej reprodukcie na Slovensku. Aj jeho sestra, ktorá roky hrávala vo filharmónii. Zákazníci radi navštevovali dom šikovnej krajčírky a objednávali sa k chýrnej kaderníčke, ktorá nemala páru v okolí. Všetci tu žili v svornosti. Nikto sa s nikým nesporil, každý každého pozdravil. A keď iné nie, opýtal sa aspoň na zdravie. Spolu sa radovali, aj smútili. Napríklad vtedy, keď jedného zo susedov uháňajúci vlak pripravil o nohu...
Bola to ulica ako každá iná. Skutočne? Na prvý pohľad áno, na druhý už nie. Bola krásna. Niesla meno najväčšieho slovenského poeta. Na jar sa celá topila v bielom závoji ako vyfintená nevesta. To vtedy, keď zakvitli čerešne. Pozdĺž celej ulice, v pravidelných rozostupoch. Každému domu sa ušli dve až tri. Patrili síce mestu, ale boli "naše". Skôr, ako bohaté koruny starých stromov zarodili, navštevoval obyvateľov mestský zriadenec a za každý z nich bolo treba zaplatiť zopár korún. A potom prišla oberačka, košíky sa plnili nádherne vyfarbenými srdcovkami neopakovateľnej chuti. Nik neodolal, aj náhodný okoloidúci siahol po konári, aby ochutnal tú červenolícu lahôdku. A nik sa zato nehneval! Tak to šlo z roka na rok. Až kým nostalgické stromy môjho detstva nemuseli ustúpiť modernizácii. Neprejde rok, aby som si na ne nespomenula...keď prichádza čas májoviek.
