Občas si dovolím mať pocit, že ľudia v mojom akčnom rádiu - dvadsať rokov HDP (hrdinsky dobrovoľného potešenia) - nemajú svedomie priznať sa k vlastnej beštiálnosti. Chcem sa len dostať k jadierkam nenahryznutého jablka. Sme rovnakí, s mäkkým či tvrdým (i), je to jedno.
Som študent ako vy. Neznášam zaväzovanie šnúrok a prednášky o siedmej ráno, mám rád sex, filmy R. Scotta, hlasnú hudbu a kofolu z Véčka. Na svojich podrážkach však nosím prach z malej obce na východe Slovenska, môjho osobného zapadákovčeka. Nemal by som zabúdať, kde som ako dieťa pozoroval veveričky a opitých pastierov kráv. Uvedomenie prišlo raz večer, keď ma cestou na Pribinu jeden pseudofrajer na Suzuki Swift takmer posadil na vozíček. V reflexnom odskoku mi takmer vyskočila slama z topánok. A keby aj, dal by som si ju tam naspäť.
Je hrdinstvo ukázať sa, adaptovať a vykročiť na zebru navzdory červenému panáčikovi. Ale aj za cenu stisnutých zubov pri otázke pôvodu? V prvom rade si tvoríme egodejiny. Je jasné, že v histórii ľudstva sa udalosti zamlčovali, demokracia bola len predstavením fantasmagorov. Nestaňme sa lacnými historikmi vlastných životov. Preto nikdy nezabudnem na jelene a srny pod oknom mojej detskej izby. Orgován, ktorý sme museli vyrúbať, lebo rušil statiku plotu. Prach, ktorý nosím stále so sebou.
