Folklór („folklore“ – vedomosti ľudu) je súbor kultúrnych javov, ktoré sa realizujú formami ústnej, hernej, tanečnej, dramatickej a hudobnospevnej komunikácie, realizovaný v mnohých variantoch.
Jeho nositeľom a rozširovateľom je kolektív, aj keď prvotným tvorcom bol jeden človek. Folklór na Slovensku Folklór patrí na Slovensku medzi najväčšiu pýchu krajiny. Každá oblasť, mesto, dedina, obec má svoj vlastný charakter a svoj vlastný folklór – kroje, hudbu, piesne, architektúru, zvyky, tradície, tance a nárečie. Na prezentáciu folklórnych zvykov jednotlivých regiónov sú na viacerých miestach Slovenska usporadúvané folklórne festivaly. Najväčšie festivaly na Slovensku sú vo Východnej, Myjave a Detve. Ostatné majú skôr regionálny charakter, ale často svojou kvalitou nezaostávajú za týmito tromi festivalmi. Vo všeobecnosti možno povedať, že medzi festivalmi sú dosť výrazné rozdiely a každý má svoju vlastnú, typickú atmosféru a čaro. Na najlepších festivaloch žije folklórom celá obec, mesto – dokonca celá oblasť cítite ho na každom kroku.
Zdroj: Wikipédia
Každá naša ľudová pieseň je ako drahokam, ako čistý diamant. Pre nás, slovenských skladateľov bola a zostáva východiskom v tvorbe. Sme radi, že sme sa pri zrode slovenskej národnej hudby mohli o tento náš vzácny poklad oprieť, z neho vychádzať, umelecky znova a znova ho dotvárať.”
Eugen Suchoň, hudobný skladateľ
O súbore, z ktorého sa neskôr stala Lúčnica: „Keď som ich prvýkrát videl tancovať, pochopil som, že toto chcem robiť.“ O tanečniciach z Lúčnice: „Veľa krásnych dievčat chodí po ulici, ale nie každá môže byť tanečnica. Nielen krása, ale to, čo dokáže, je podstatné.“ O tanci: „Tanec je tajná reč tela. Môžete tam nájsť každú ľudskú emóciu a dá sa ním vyjadriť aj čosi navyše.“ O našom folklóre: „Slovensko je veľmi bohaté hlavne na tradičnú kultúru. Na ľudovú pieseň, hudbu, tanec, ale aj rozprávky, ľudový odev, architektúru, na celý folklór. Na našom malom území sa koncentruje mimoriadne veľa tohto bohatstva.“
Štefan Nosáľ, nestor slovenského folklóru
Keď som ako dieťa začal spoznávať veci okolo seba a pozorovať, čo sa vôkol mňa deje, mohol som si všimnúť (…), že matka kade ide, tade spieva. Ráno spieva Už slnečko vichádzá…, celý deň spieva o niečom, ale často práve o tom, čo robí, alebo čo sa okolo nej deje, v predvečer Už večér iďe, domu pójďeme…, neskoro večer Čijé to koňički po nocách túlajú… Potom som postupne objavil, že nielen matka si stále vyspevuje, ale aj u susedov stále niekto spieva, ba aj zo susednej ulice, alebo až z druhého konca dediny počuť spev... Mládež aj dospelí spievali pri práci, pri zábave, doma či v chotári, alebo v horách. Spievali pri driapačkách, spievali v kostole a spievali aj na cintoríne. U nás sa spievalo takmer vždy a takmer všade...“
Gregor Martin Papucsek, novinár, autor zbierky ľudových piesní spod Pilíša
