Voľakedy muselo mať správne dievča päť„p“. Doba sa síce zmenila, ale možno to nie je hodnotiaca metóda na zahodenie! Ilustrujem na názornom príklade. Mladá žena, čerstvá bakalárka, femkárka Kristína Madajová, s ktorou sa v redakcii zhováram, má tých pé viacero. A nie hocijakých.
Na prvý pohľad je to dievča veľmi pekné, na počutie prívetivé, priateľské, ako viem, aj pracovité. Možno namietnete, veď takých je na našej univerzite dosť, tak prečo práve ona? Zapojte sa do nášho rozhovoru!
Keď som vás v jeden neskorý februárový večer e-mailom oslovila na rozhovor do nášho periodika, odpoveď prišla v priebehu minútky- dvoch. Že dobre, môžeme sa stretnúť, ale až tak o dva – tri týždne, lebo práve „beháte“ dakde po Argentíne...
Áno, vybrali sme sa s kamarátkou za teplom, za letom, vyhriať sa trochu. Zameniť našu zimu za horúce leto. Pristáli sme v Buenos Aires, kde sme najprv museli riešiť stratu batožiny, potom sme boli v Santiagu, kde bolo takých 40-45 stupňov, teda parádne leto. Nikdy veľmi neplánujeme, iba tak sme sa vybrali za priateľmi, pocestovali sme si, všeličo videli. V Mendoze, na opačnom konci krajiny, nás pozvali na pravú argentínsku svadbu, ženil sa kamarát, ktorého som spoznala na erazmovom pobyte v Španielsku. Bolo veselo, iný spôsob zábavy ako u nás. No a keďže Mendoza je blízko Chile, „odskočili“ sme si tam na chvíľu pozrieť si Andy a strávili tam deň sv. Valentína. Vzdialenosti sú v Argentíne veľké, cestuje sa tam väčšinou autobusmi, ale aj dlhé 12-15-hodinové cesty sa dajú pohodlne absolvovať vďaka sklopným sedadlám. Bolo to úžasné, pretože keď je teplo a nemusím nič robiť, je mi dobre ). O týždeň príde kamarát z Argentíny, chce si pocestovať po Európe, budem ho sprevádzať po okolitých štátoch, veď tu u nás je všetko tak blízko!
Takže moja ďalšia otázka, čo vás baví, je už vlastne zodpovedaná!
Tak veru, cestovanie. Prešla som už takmer celý svet. Veľmi skoro som si uvedomila, že je veľa možností cestovať, aj tak, aby som nezaťažovala rodinnú kasu. Začala som európskou dobrovoľníckou službou v Rusku, kde som pracovala s postihnutými deťmi, vrátila som sa domov po pol roku. No keď raz človek okúsi cestovanie, doma už neobsedí. Moja ďalšia cesta viedla do Švajčiarska, kde som pracovala ako au-pairka. No a tam sa mi na lyžovačke stal úraz, nešťastný pád, zlomený stavec, takže som sa musela vrátiť domov, vyše pol roka to boli nemocnice, nemocnice, no po trištvrte roka od úrazu som si už s kamarátkou Marcelou kupovala letenku do Strednej Ameriky. Aj keď som na vozíku, busom, stopom sme prešli za tri mesiace asi 8-tisíc kilometrov. Po návrate som sa rozhodla študovať a robila som prijímačky. No dostala sa mi možnosť zúčastniť sa na polročnej expedícii s Trabantmi do Austrálie, Indonézie a Thajska. Musím povedať, že niet nad cestovateľské zážitky! No a ešte je na svete veľa miest, ktoré by som chcela vidieť! Dnes je na to veľa možností, hranice sú otvorené, aj peniažky sa dajú zohnať... takže treba ísť, kým sme mladí! Keď už bude rodina, bude to ťažšie, ale ja by som chcela cestovať aj s dieťaťom, vezmem ho do vaku a poďme!
Čítam dobre medzi riadkami, že rodina patrí medzi vaše najbližšie plány?
Plány... teraz som spokojná, končím bakalárske štúdium, práve dnes bola posledná výučba. Zajtra budem sedieť v knižnici a písať si záverečnú prácu. Ale dnes je krásny slnečný deň, využijem ho. Je mi fajn, nestresujem sa, chcem pokračovať v inžinierskom štúdiu. A dlhodobejšia perspektíva? Od úrazu som prestala pozerať do ďalekej budúcnosti. Žijem prítomnosti. Študujem, to je teraz moja méta, potom uvidíme. Čo najskôr rodina, deti, veď vek už na to mám!
Ako viem, keď ste sa pred štyrmi rokmi rozhodovali, kam ísť študovať, jednoznačne to vyhrala Nitra. Najmä kvôli prístupnosti. Povedali ste to aj vo svojom príhovore na vianočnom benefičnom koncerte v aule, keď ste z rúk rektora preberali finančný príspevok pre hendikepovaných študentov.
Nitru som poznala, aj z hľadiska toho, že je tu všetko blízko a že univerzita je bezbariérová. Pri rozhodovaní to, okrem toho, že tu mám kamarátky, študujú tu aj moje sestry, zavážilo najviac. Hlavná budova je OK, všade sú plošinky. Bývam na Akademickej, v zelenom internáte, mám výbornú bezbariérovú izbu, parkovanie pre moje auto. Len tá aula! Tá je neprístupná, veľmi neprístupná, ale uvidíme, čo sa s tým dá urobiť a ako prekonať aj túto prekážku! Nielen pre mňa, ale aj pre iných študentov, ktorí sú na to odkázaní, aj pre rodičov či príbuzných, ktorí si chcú vychutnať promócie v aule, a nie sledovať ich iba z obrazovky. Verím, že do júlových promócií sa to podarí zrealizovať!
Nedá mi neopýtať sa, ako je to s bariérami v zahraničí? Povedzme v tej Argentíne, kde ste nedávno boli?
To je zaujímavé! V hlavnom meste nebol problém, v tých menších mestách to bolo horšie, vysoké obrubníky, schody. Ale zas na druhej strane sú ľudia ohľaduplnejší a snažia sa pomôcť. Napríklad v obchode som mala vždy prednosť. Povedala by som, že čím sú ľudia jednoduchší, tým sú srdečnejší a snažia sa pomáhať. Takže sa to vlastne vyrovnáva. Treba len chcieť a vždy je to o ľuďoch. U nás sa na to niekedy zabúda... Zdieľate svoje cestovateľské zážitky s priateľmi, s verejnosťou? Občas robím menšie prezentácie, aj blog som si trochu písala, viac menej pre seba, ale nechcem to veľmi medializovať, cestujem kvôli sebe! Na druhej strane však chcem ľuďom ukázať, že cestovať sa dá aj na vozíku, so zdravotnými problémami, pretože život aj po traume ide ďalej, aj keď sú obmedzenia. Sú situácie, s ktorými sa človek nikdy nevyrovná, ale treba ich prijať. Ja nehľadám negatíva, naopak, mám taký pocit, že odkedy sa mi stal úraz, mám úplne iný život, kvalitnejší ako predtým. Beriem to tak, že sa zmenil rebríček mojich hodnôt. Užívam si každý deň. Mám úžasných rodičov, ktorým sa po mojom úraze tiež zmenil život. Už sa neženú za materiálnymi vecami, za tým, aby bolo všetko upratané... Vážime si, keď sa všetci spolu zídeme doma!
Doplnili ste si do tých piatich „pé“ to najdôležitejšie? Nanajvýš pozitívny prístup k životu. Klobúk dolu, Kristínka, nech sa darí!
Katarína Potoková
"Niet nad cestivateľské zážitky," hovorí Kristína Madajová
Počas benefičného koncertu Vianočný dar SPU 2018 prevzala Kristínka z rúk rektora prof. Petra Bielika symbolický šek určený pre zlepšenie podmienok študentov so špecifickými potrebami
Na ceste po Austrálii a Indonézii
