Najpozoruhodnejšia na človeku je jeho schopnosť myslieť. Výrok starogréckeho fi lozofa Aristotela by sme z hľadiska mimoriadnych udalostí v uplynulom mesiaci tohto roka opäť mohli viacnásobne podčiarknuť červenou ceruzou. Pretože dve významné udalosti, ktoré zaplnili stránky svetovej tlače, sú dôkazom toho, že človek je človekom práve preto, že vie prekonať vonkajšie okolnosti a napriek mnohým, neskutočne ťažkým podmienkam, sa môže „dotknúť hviezd“. Toľko klišé. V prípade jedného z najvýznamnejších teoretických fyzikov našich čias, Stephena Hawkinga (1942-2018), prirovnávanému k Einsteinovi, ktorý v marci tohto roka odišiel navždy, to však platí do písmena.
Celý svoj život venoval výskumu vesmíru. „Ak som niečím prispel k nášmu dnešnému pochopeniu vesmíru, som šťastný,“ píše vo svojej autobiografi i človek, ktorého vo veku 21 rokov zradilo fyzické zdravie natoľko, že mu lekári predpovedali už iba to najhoršie. Diagnostikovali mu vtedy amyotrofi ckú laterálnu sklerózu. Mladý človek na prahu života si myslel, že sa jeho život skončil a že už nikdy neuskutoční plány, ktoré mal pred sebou. Nebolo to tak. Tridsať rokov bol profesorom matematiky na Univerzite v Cambridgei, je autorom medzinárodne uznávaného bestselleru Stručná história času a ďalších diel, vysvetľujúcich podstatu vzniku a fungovania vesmíru. O päťdesiat rokov neskôr vo svojej autobiografi i s názvom Moja stručná história napísal, že bol spokojný so svojím životom, aj keď v chorobou zmenenej telesnej schránke. „Mal som pestrý a spokojný život,“ konštatoval. Precestoval svet, mal rodinu, tri deti, prednášal, bol úspešný vo svojej vedeckej kariére v oblasti teoretickej fyziky. Vyjadril sa, čo pre zdravého človeka znie až neuveriteľne, že telesné postihnutie nepredstavovalo pri jeho teoretickej práci vážny hendikep. Dokonca si zavtipkoval na svoj účet, že mu v skutočnosti istým spôsobom prinášalo výhody: nemusel učiť študentov a sedieť v nudných a čas hltajúcich komisiách, takže sa mohol naplno venovať výskumu. Stephen Hawking bol po svete známy. „Zdá sa, že ľudí úprimne teší, keď ma vidia,“ priznal v životopise. Svoje najväčšie publikum zažil na otváracom ceremoniáli Paralympijských hier v roku 2012 v Londýne. Vedec raz povedal, že hendikepovaní ľudia by sa mali sústreďovať na veci, ktoré dokážu urobiť a neľutovať to, čo robiť nemôžu. Na tohtoročnej paralympiáde v kórejskom Pjongčangu sa ľudí, ktorí svoj život chápu takto, zišlo veľa. Nie preto, aby ich svet ľutoval, ale preto, aby mu dokázali svoj talent a vôľu prekonávať samých seba. Buďme hrdí na to, že bola medzi nimi mimoriadna skupina športovcov z nášho malého Slovenska. Mimoriadne úspešná navonok, v žatve medailí, ale najmä v odkaze všetkým, ktorí napriek zdravej telesnej schránke často hromžia na veci, ktoré sú, pravdupovediac, bezvýznamné. Klobúk dolu!
