Moja známa, ktorá už roky žije v Kanade, mi pred niekoľkými rokmi povedala, že nemôže predsa každý rok letieť do Európy, do rodného kraja, aj keď sa jej veľmi cnie, pretože by sa príliš zväčšila jej ekologická stopa. Priznám sa, že som tomu vtedy veľmi nerozumela, iba som nad tým mávla rukou. Ako môže let jednej osoby ohroziť planétu?
Prešlo však niekoľko rokov a téma už nie je iba v rovine úvah a akademických či politických debát. Je tu a všetci ju začíname pociťovať na vlastnej koži. Uvedomujeme si, že naša krásna Zem je (aj) plytvaním, sebeckosťou a nemyslením na naše prostredie vážne ohrozená. Klimatické zmeny, ktoré pociťujeme na vlastnej koži, nedostatok zdrojov vody, extrémne sucho v mnohých častiach sveta... Zásadné rozhodnutia sa prijímajú na veľkých svetových fórach. Je to dôležité, no nemenej dôležité je to, aby sme sa aj my, jednotlivci, vyzliekli z ľahostajnosti a snažili sa niečo urobiť v prospech svojho okolia, ktoré je súčasťou veľkého celku, nášho životného priestoru.
Napríklad. Na našich sídliskách sa objavili farebné kontajnery na rôzne druhy odpadu. Rešpektujme ich, separujme zvyšky už v našich kuchyniach. Alebo sa snažme využiť všetko, čo sa len dá. Nie je to také zložité, len si treba na to zvyknúť. Musím sa priznať, že mňa v mnohých situáciách poúča náš vnúčik, ešte len predškolák. Od neho viem, že aj v škôlke sa tomu venujú. Majú tam kontajner na vybité batérie a zberajú nepotrebný papier. Nuž a keď chystám raňajky, skritizuje ma, prečo vraj kupujem obľúbenú parenicu vo veľkom plastovom obale, keď dostať aj úspornejšie balenie. A namiesto minerálok v umelých fľašiach odporučí nám, starým rodičom, aby sme si „kúpili taký prístroj, ktorý vyrába bublinkovú vodu z vody vodovodnej“. Semienko je zasiate...
V uplynulých dňoch sa v Nitre konala prehliadka i lmov z festivalu Ekotopi lm. Ponúkla veľa zaujímavých snímok na tému ochrany životného prostredia. Mňa, akože inak, zaujala najmä jedna babská téma. S názvom o spomaľovaní „rýchlej“ módy. Čo to znamená? Nuž to, že my, ženy, často nevieme odolať lacným „handrám“, ktoré na nás číhajú zo všetkých strán. Aj keď vieme, že nie sú kvalitné a dlho nevydržia, lákajú nás, odniesť si ich domov. A tak naše skrine praskajú vo švíkoch a chytáme sa za hlavu, čo s toľkým šatstvom. Tie uvedomelejšie majú riešenie, dobré a kvalitné kúsky nevyhadzujú, využijú na iný cieľ. Nič nového pod slnkom, veď to robili aj naše mamy a babky. Nerecyklovali, ale usilovne prešívali...Tak toľko osobná skúsenosť. A teraz šup do iného levelu. Do laboratórií a učební našej univerzity, kde sa mladí ľudia pripravujú na život v zmenených podmienkach. Tak otočme list...
