Vážená akademická obec, milé kolegyne a kolegovia, milí čitatelia, keď ma vedúca redaktorka nášho univerzitného časopisu oslovila s ponukou napísať úvodník do prvého tohtoročného čísla, začala som rozmýšľať, čo by som mala a hlavne čo by som chcela povedať širšej verejnosti.Vzápätí som si oživila poznatky z literárnej teórie, ktorá úvodník (alebo editoriál) označuje za klasický žurnalistický žáner vyznačujúci sa okrem iného subjektívnosťou, adresnosťou pretavenou do apelu na kompetentných, úsilím o vystihnutie podstaty, ako aj istou mierou pátosu či poúčania.
A keďže na záver roka sa bilancovalo a rekapitulovali sa dosiahnuté úspechy našej univerzity, rozhodla som sa vyjadriť k hodnotám, ktoré podmieňujú jej budúcu úspešnosť a ďalšie napredovanie. Vkročili sme totiž nielen do roka významných historických výročí, ale zároveň aj do roka výrazných inštitucionálnych zmien. Práve preto treba zdôrazniť, že súčasná pozícia SPU ako rešpektovanej a uznávanej vedeckovýskumnej i vzdelávacej ustanovizne je výsledkom dlhodobého úsilia, nadrámcovej osobnej angažovanosti, strategického a výsledkovo- orientovaného riadenia (vždy však zohľadňujúceho sociálne aspekty) a snahy o kolektívnu atmosféru.
V súvislosti s týmito fenoménmi je z môjho pohľadu paradoxom vnímať silnejúcu individualizáciu a devalváciu v komunikácii a medziľudských vzťahoch ako pozitívum či dokonca zvyšovanie kvality akademického prostredia. Univerzita je kreatívne a inovatívne miesto, mala by byť základným zdrojom spoločenských noriem a predpisov a mala by sa zapájať do vecí verejných, do spoločenského a ekonomického rozvoja, ale aj do riešenia morálnych a etických problémov. Takto to vníma aj Vladimír Šucha, medzinárodne uznávaná osobnosť a autor knihy Aby univerzita mala dušu (2010), v ktorej prezentuje svoju predstavu univerzity ako priestoru charakterizovaného étosom, slobodou, tvorivosťou a pozitívnymi spoločenskými hodnotami. Pôsobím na tejto univerzite už viac ako štvrťstoročie a vážim si svoju prácu. Zároveň pociťujem osobnú zodpovednosť za spoločenský status a verejný imidž „mojej chlebodarkyne“, čo teraz formálne podčiarkuje i post na čele akademickej samosprávy. Doteraz sa však neviem stotožniť s jednotlivcami, pre ktorých je jediným možným riešením názorovej či postojovej odlišnosti vyvolanie konfliktu, alebo s tými, pre ktorých je pohodlnejšie vždy hľadať dôvody, prečo sa niečo nedá.
Apelujem preto na celú akademickú obec i všetkých ostatných zamestnancov našej univerzity, aby sa snažili sprostredkovávať pochopenie, vyvážene používať nielen ľudskú myseľ, ale aj cit a vôľu a aby boli schopní vnímať potreby celku aj ako potreby vlastné. Na záver mi dovoľte parafrázovať slová Pavla Barabáša a zaželať našej univerzite čo najviac ľudí, ktorí to s ňou myslia dobre. Vzájomná úcta je základ, na ktorom sa dá stavať a zveľaďovať sa dá len to, čo máme radi...
