Žiaľ, pamäť na mená a na tváre je to, čo mi nebolo nadelené. Preto si ani nespomínam, kto mi raz povedal svoje ušľachtilé motto: z prírody mám najradšej kaviareň. Páči sa mi. Nielen preto, že sa s ním stotožňujem, ale aj z dôvodu zvláštnej noblesy, ktorú kaviarne v sebe ukrývajú.
Navštevujem ich rád a dá sa povedať, že skoro denne. Vždy si vypýtam najmenšiu kávu a najväčšie ozdoby kaviarní mi vždy odpovedajú rovnako: "Myslíte piccolo?" Usmejem sa a poviem áno. Ten názov sa mi nepozdáva. Preto ho nehovorím. Do priestorov, kde by to malo voňať kávou, ale razí väčšinou dymom z cigariet, chodím zväčša pracovne, aj keď občas tam zavítam aj s priateľmi. Pri pracovných povinnostiach prídem o niečo skôr, aby som si mohol prečítať noviny. No, prečítať. Ono to záleží od dochvíľnosti môjho spoločníka. Niekedy ich nestihnem ani prelistovať a inokedy čítam aj rubriky, ktoré by som za normálnych okolností oželel. S priateľmi je však káva chutnejšia a bezprostrednejšia. Preto ju v tejto spoločnosti a "v mojej prírode" mám najradšej. Až minule mi veľmi dobrá priateľka uprostred usrkávania espresa hovorí: "Poďme sa prejsť. Niekde, len tak."
Mimochodom, keď píšem slová "len tak", vždy si spomeniem na báseň Miroslava Válka: "Len tak, ako keby som ťa stretol náhodou, ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi, ako keby som ťa mohol odviesť loďou, len tak mimochodom poviem:..."
Ani sa nestihnem spýtať, kam budú smerovať naše spoločné kroky, už dostávam odpoveď. Zacnelo sa jej za históriou, pomyslel som si. Veď ísť teraz do skanzenu...Nestihol som protestovať a už sme kráčali do zadnej časti Agrokomplexu, zatiaľ čo ostatní návštevníci sondovali, či dubová skriňa, ktorú si práve vybrali, nie je poškodená, či sedačka, ktorá ma niekoľkopercentnú výstavnú zľavu, je napriek tomu hodná tých peňazí, alebo či matrac je to pravé, čím začať zariaďovanie domu.
Malicherné starosti, pomyslel som si, keď som už bol rád, že som medzi budovami, z ktorých to dýcha históriou. Prechádzať sa popri chalupách, ktoré v nedávnej minulosti tvorili základ našich dedín, je zážitok. Cítiť z nich jednoduchosť a možno aj krásu našich predkov. Isto, neboli to časy ľahké, ale v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu, ktoré je v areáli Agrokomplexu, to vyzerá tak jednoducho. Skanzen dýcha zvláštnou atmosférou, okolie domov je vzorne upravené a ja mám krásnu spoločnosť. Čo si viac môžem priať? Pritom niektorí ani netušíme, aký kus histórie sa skrýva len niekoľko metrov od našej univerzity. Prechádzka to veru nebola krátka a aj napriek tomu, že sa v priestoroch výstavníctva pohybujem často, nedudral som. Všimla si to aj moja spoločníčka, a preto som dostal pozvanie, ktoré sa neodmieta. Vraj na šálku kávy, do neďalekého Agroinštitútu.
