Vlhké oči zazerali do kúdolov mlieka v horúcom čaji. Mal som pocit, akoby ma niekto posadil do stredu tej šálky. Za oknom sa vyperletila hmla ako šľahačka medzi lopatkami mixéra.
Zima, lebka obtiahnutá tenkou kožou, striehla na vonkajšej parapete. Škrípala zubami a cez špáry bledého rámu ku mne liezol len jej nasrdený dych. Provokatívne som si preložil nohu, usmievajúc sa na drobný radiátor pri stene.
Zobudil ma otravný drozdí unplugged, ktorý akurát naberal otáčky. Hrdielka operených muzikantov vibrovali uvoľnene a s neskutočnou výdržou. Na tvári som cítil pohladenie všetkých duchov včerajších nočných môr, ktorí našľapovali chodidlami bez prstov, nehlučne a tak trocha komicky sa vyteperili z izby. Údery srdca sa odrážali od stien a vracali ku mne, akoby mi aj ono chcelo dať najavo, čo viem už dávno a iste. Som tu sám.
Utrel som okvapkanú bradu. Stres mi ohlodával neuróny, ruky sa mi triasli a včera mi nejaký škriatok skryl poslednú slamku. Podišiel som k zrkadlu, chodidlá sa lepili na studenú dlážku. Nahé telo sa v odraze otáčalo, mávalo rukou, napínalo brušné svaly, no ani za toho čerta som nemohol zaostriť črty tváre. Je to buď podivná fyzika - alebo ten na druhej strane nie som ja. Skok z balkóna som chcel vyskúšať už dávnejšie, bol to jeden z tých autoerotických nápadov, ktoré sa človeku mihajú v hlave ako svetlá na diaľnici, nedajú mu spať, myslí na ne pri milovaní, obľúbenom horore či v kostole. Zastal som teda pred zívajúcimi dverami, v okolí bolo počuť len hrkotanie splachovača. Bum, krok, bum, klus, bum, krv... Vnoril som hlavu do vrát, sklo sa v strede otvorilo, zatrepotalo ako záves a vyšplechlo ma do hmly. Okamžité rozpaženie rúk spôsobilo, že sa vzduch zaprel do látkovej blany v podpazuší. Nežne som sa zvítal s mokrou trávou. Túto šťastnú mikinu nikdy nezahodím, preblesklo mi hlavou. Všade naokolo padali kúsočky skla, špinavé od krvi. Dal som sa do behu a ani mi nepripadalo divné, že sa vznášali s ľahkosťou snehových vločiek, že tá krv bola zaschnutá a ja nemám na čele jedinej rany.
Nad hladinou jazierka sa ozývali len tlmené vzdychy, tak rýchlo som utekal. Podrážka sa dotkla vody, no neponorila sa, mohol som robiť hocičo - tlačiť nohou, skákať či chodiť po špičkách. Voda nebola taká pevná ako zem, ale zato pružnejšia. Po chvíli som si zvykol na ten čudný pocit. Robil som slalom pomedzi konáre padnutých stromov, preskakoval kŕdle kačíc. Keď boli moje nohy po kolená mokré od špliechajúcej vody, radšej som zamieril k brehu. Na tvrdom asfalte sa vrátila istota. Ešte pár metrov som vydržal v svižnom tempe, pri pohľade na ozrutný hypermarket mi však došla para. Špičku som položil na kraj obrubníka, pohľad na obe strany a krok na prvý pás zebry.
Stane sa, že človek prehliadne detail, ale ako som si mohol nevšimnúť duniaci ťahač nemeckej značky, fakt netuším. Vtiahlo ma pod predný nárazník ako do vysávača a rozfúklo dva metre do výšky. Zostala po mne iba kopa lístia. Ale to nevadí. Veď kto je sám, neexistuje.
